Katarína Löfflerová sa narodila a vyrastala v Bratislave v stredostavovskej rodine s maďarskými a slovenskými koreňmi. Počas základnej školy študovala okrem iného aj náboženstvo a hebrejčinu. Na strednú školu však chodila na Evanjelické lýceum v Bratislave. Okrem jazykov, ktoré už ovládala – slovenčiny, nemčiny a maďarčiny, sa učila aj angličtinu. Löfflerová bola veľmi aktívna v rôznych športových kluboch, hrala tenis a plávala. Chodila aj na hodiny klavíra, ako to bolo u dievčaťa z jej spoločenskej vrstvy zvykom. V domácnosti mali Löfflerovci guvernantku a slúžku.

Katarína Löfflerová mala mladšiu sestru Alžbetu a blízke vzťahy s rodinou, pravidelne spolu chodili na dovolenky na rôzne miesta na Slovensku a v Maďarsku. Rodina nebola nábožensky založená, dodržiavala len pôst na sviatok Jom Kippur a synagógu navštevovali len niekoľkokrát do roka, zväčša počas veľkých sviatkov. Ani ich domácnosť nebola kóšer a raz dokonca mali vianočný stromček.

Pred vojnou sa s antisemitizmom osobne nestretala, jej spoločenské kruhy boli zmiešané. Blízki priatelia jej rodičov však boli len židovského pôvodu.

Po skončení štúdií pracovala v továrni Klinger a vydala sa za Žida Oskara Klopstocka. Jej sestra sa tiež vydala a mala tradičný židovský obrad. Löfflerová bola veľmi spoločenská a aktívna, ale neangažovala sa v žiadnom prúde politickej ideológie.

Po rozdelení Československa a vzniku Slovenského štátu sa Löfflerová stretávala s pozitívnymi aj negatívnymi interakciami s nežidmi. Pri nosení žltej hviezdy (ktorú si pripínala, iba keď zbadala gardistov) sa bála a v strachu žil v tomto období aj zvyšok rodiny. Napriek tomu sa jej rodina rozhodla, že sa nevysťahuje a zostane žiť v Československu (neskôr na Slovensku). V roku 1942 sa jej dokonca statočne podarilo zachrániť manžela, otca a švagra pred deportáciami, keď ich všetkých odviezli do táborov nútených prác a plánovali ich deportovať.

Po nemeckej okupácii Slovenska v roku 1944 bola napokon tiež deportovaná. Jej sestra s rodinou sa ukryla a Löfflerová bola spolu s matkou, tetou, otcom a manželom deportovaná do  tábora Auschwitz-Birkenau. Tam jej rodinu okamžite zabili a Katarínu Löfflerovú po desiatich dňoch spolu s ďalšími väzňami odviezli na nútené práce do vojenskej továrne neďaleko Drážďan. Neskôr bola deportovaná do Mauthausenu, odkiaľ utiekla do tábora českých politických väzňov, kde bola oslobodená. 

Po oslobodení sa vrátila do Bratislavy, kde sa zoznámila so svojím druhým manželom Ladislavom Löfflerom, taktiež židovského pôvodu. Manželia zostali v Československu a mali dcéru Annu, ktorá nebola vychovávaná v náboženskom duchu. Löfflerová viac ako dvadsaťpäť rokov pracovala ako turistická sprievodkyňa, pričom využívala svoje jazykové znalosti. Vždy sa otvorene hlásila k židovstvu, dokonca aj počas komunizmu, a netajila sa návštevami synagógy počas veľkých sviatkov. Aj napriek tomu, že bola Židovka, sa však po vojne nestretla s antisemitizmom ani s inými negatívnymi prejavmi.

Nikdy sa nestala členkou strany (hoci o tom v 40. rokoch uvažovala), no aktívne sa zúčastňovala na protestoch počas Nežnej revolúcie v Československu. Do svojej smrti v roku 2006 žila v Bratislave, kde trávila čas prechádzkami a čítaním novín, ako aj kníh o histórii. Löfflerová dvakrát navštívila Izrael a bola rada, že mala možnosť vycestovať do zahraničia, pretože návštevu si veľmi užila. Bola podporovateľkou Izraela, ale nikdy nemala túžbu žiť tam. Sama vravela, že je to zrejme preto, lebo bola príliš veľká Stredoeurópanka.