Rodinné zázemie

O svojich prastarých rodičoch nemám veľmi čo povedať. Kedysi to nebolo tak ako teraz, keď okolo mňa žije veľa osemdesiatnikov a ja sama som už prekročila deväťdesiatku. Za čias mojich prastarých rodičov nežili takmer žiadni šesťdesiatnici, takže keď som sa narodila, z mojich prastarých rodičov už nikto nežil.

Rodina môjho otca pochádzala z Veľkého Medera, žili tam moji prastarí aj starí rodičia. Veľké rodiny boli vtedy bežné, všade boli deti. Aj v našej rodine bolo veľa detí. 

Môj starý otec z otcovej strany Ignác Weisz mal dvoch bratov. Najstarší brat Miksa Weisz študoval za právnika. Žil v Komárne, vtedy ešte pod menom Weisz. Najmladší z trojice Móric Weisz sa usadil v Győre, kde pôsobil ako lekár. V rodine boli aj dievčatá, ktoré sa vydali a nemaďarizovali si meno. V čase Rakúsko-Uhorska bola však zmena mena na takmer dennom poriadku.

V rodine bolo veľa prípadov maďarizácie mena. Čo sa stalo neskôr? Ich vnuci si, naopak, svoje mená slovakizovali. Sestry starého otca, ak si dobre spomínam, žili so svojimi manželmi v Kaposvári. Ako dieťa si pamätám len jednu starú tetu. Bola to veľmi stará teta, vtedy mala asi päťdesiat rokov. Nevybavujem si už jej meno, neboli sme s nimi veľmi v kontakte, lebo bývali ďaleko od Prešporku, dnešnej Bratislavy, a vtedy sa cestovalo najmä vlakom.

Môj starý otec [Ignác Weisz] skúšal robiť takmer všetko, ale bol jediný v rodine, ktorému sa nič nepodarilo. Putoval z jedného mesta monarchie do druhého a v každom mal deti. Tak sa napríklad stalo, že môj otec Jozsef Weisz sa narodil v Pešti [Budapešti].

Otcov mladší brat Otto sa narodil vo Viedni a najmladší brat Béla vo Veľkom Mederi. Nejako sa mu nikdy nič nepodarilo. Rodina sa vtedy volala Weisz. Keď chlapci zmaturovali, pomaďarčili si mená. Moji starí rodičia boli stále Weiszovci, kým otec a jeho bratia sa stali Vidorovcami. Moje dievčenské meno bolo Katalin Vidor. Svojho starého otca si nepamätám, pretože v čase jeho smrti [1919] som bola ešte malé dievčatko.

Našu starú mamu z otcovej strany sme mali veľmi radi. Volala sa Štefánia Weiszová, rodená Abelesová, a bola to veľmi pôvabná žena. Táto ovdovená stará mama žila so svojou najstaršou dcérou Etel a jej manželom v Kaposvári. Vtedy ešte nebol žiadny dôchodok, takže jej všetky jej deti posielali každý mesiac určitú sumu.

Stará mama z Kaposváru nás chodila každý rok navštevovať do Bratislavy. Bývala u nás mesiac. Naše vzťahy boli mimoriadne dobré. Bola to veľmi veselá, trochu bacuľatá bytosť. Dokonale hovorila po maďarsky, nemecky a francúzsky. Jej rodičom sa muselo dobre dariť, keď ich deti mali aj učiteľku francúzštiny.

Keď bola stará mama u nás, vždy keď sme išli po ulici, mala so sebou ceruzku a malý blok a robila si poznámky. Spýtala som sa jej: „Stará mama, čo si to píšeš?“ Odvetila: „Ach, moja milá malá, ja sa teraz učím po slovensky. Lebo ak sa sem v budúcnosti vrátim, chcem vedieť viac.“

V Bratislave boli nápisy napísané v troch jazykoch – slovensky, nemecky a maďarsky –, a ak stará mama zbadala nejaký nápis, prečítala si ho a zapísala. Nakoniec, keď už nás v Bratislave navštívila viackrát, rozumela, čo sa na nich píše. Samozrejme, v Bratislave vtedy málokto hovoril po slovensky, ale stará mama slovenčine rozumela. Mali sme ju naozaj, naozaj radi.

Za mojich školských liet bol vzdelávací systém iný. Tu a tam sa organizoval aj študentský ples. Na tie chodievala, ak bola u nás, aj stará mama. Pravidelne som chodievala s rodičmi, ale oni mali o polnoci toho už dosť a chceli odísť. Vraveli mi: „Kató [Katarína], poď, ideme domov.“

Samozrejme, prepadla som zúfalstvu, mohla som mať vtedy štrnásť alebo pätnásť rokov. Nechcela som ísť domov a začala som plakať: „Nemôžeme zostať ešte chvíľu?“ Táto najmilovanejšia kaposvárska babička vtedy povedala rodičom: „Len choďte domov, nebojte sa o ňu, ja s ňou rada zostanem, lebo aj mne sa tu páči. Prídeme domov spoločne.“

Moja úžasná stará mama so mnou zostala na plese do tretej hodiny ráno a potom sme išli domov. Samozrejme, odprevádzali nás chlapci, takže to nebol práve pokojný príchod. Kým sme prišli do bytu, rodičia sa zobudili a babička si to odniesla za to, že bola so mnou tak dlho vonku. Neskôr mi pošepkala do ucha: „Je lepšie, keď si to zliznem ja ako ty.“

Z matkinej strany som Prešporáčka [Prešporok – starý názov Bratislavy]. Viete, môj starý otec z matkinej strany – neviem, kde sa narodil – žil ako mladý muž tu v Bratislave. Tento starký sa volal Gyula Hahn. Aký bol jeho život alebo do akej školy chodil, to vôbec neviem, lebo som mala asi osem alebo deväť rokov, keď zomrel. Nepamätám si, že by sa o tom niekto z rodiny niekedy zmienil.

Z Prešporka pochádzala aj moja stará mama Ida Hahnová, rodená Singerová. Bola jedináčik. Moji bratislavskí starí rodičia mali len tri dcéry. Jednou z nich bola moja mama, ktorá chodila do školy spolu so svojimi dvoma sestrami tu v Bratislave. Najstaršia dcéra Hahnová bola Etel. Moja mama Anna bola prostredné dieťa a najmladšia bola Ema. Žili v Bratislave a, samozrejme, všetky sa vydali a mali deti, takže nás bolo v rodine veľa. Teta Etel, najstaršia, mala dve dcéry. Moja mama mala tiež dve dcéry, mňa a moju mladšiu sestru. Na radosť mojich starých rodičov sa ich najmladšej dcére narodil jeden chlapec. Konečne chlapec v rodine! Ten už zomrel. Ani zo sesterníc už nikto nežije, iba ja.

Žiadna z rodín nebola ortodoxná [pozri ortodoxné komunity [1]]. Ak si dobre spomínam, v roku 1871 vznikla v Uhorsku komunita neológov [2]  [Ortodoxné a neologické komunity sa rozdelili po židovskom kongrese, ktorý prebehol v Budapešti v rokoch 1868-69. V roku 1871 sa časť židovských komunít vyčlenila ako status quo ante komunity]. 

K neologickej komunite sa pomerne rýchlo pridalo veľa ľudí, čo bolo podľa ich slov spôsobené najmä tým, že tu žijúci Židia chceli splynúť s okolitým väčšinovým obyvateľstvom, chceli žiť podobným životným štýlom. Žili modernejším životom ako ortodoxní.

Všetci z otcovej i z matkinej strany boli členmi neologickej komunity. Bolo to najmä vďaka najznámejšiemu bratislavskému rabínovi Chatamovi Soferovi, [3] ktorý bol však podľa dnešných pomerov ortodoxnejší ako ortodoxní.

V dome mojich bratislavských starých rodičov [starých rodičov z matkinej strany] pracovala platená pomocníčka v domácnosti. Bývali na Michalskej ulici, tam, kde bola cestovná kancelária Ruefa. 

Na ulici stál aj veľmi pekný obchod, pobočka viedenskej firmy s konfekciou N. Neumanna. Môj starý otec bol vedúcim tejto pobočky, ktorá bola kedysi považovaná za veľmi pekný a elegantný obchod s pánskym oblečením. Starí rodičia bývali na nádvorí pri obchode. Hneď vedľa sa nachádzala Katarínska kaplnka. Kaplnka údajne pochádza zo 16. alebo 14. storočia, neviem presne.

Do Bratislavy prichádzalo veľa mladých ľudí. Raz sa jedna mladá dedinčanka opýtala mojej babičky, či nevie o dajakej práci, lebo by si rada našla miesto v nejakej rodine. Vravela, aká by bola šťastná, keby mohla každý deň chodiť do tejto kaplnky.

Babička jej povedala, že by mohla okamžite začať pracovať u nich doma. A naozaj, kým bola babička nažive – pretože dedko zomrel –, toto mladé stvorenie, ktoré sa pripravovalo na život v kláštore (neskôr už dievčina nebola taká mladá), tam zostalo spolu s mojou babičkou, vždy šťastné a spokojné, pretože kaplnka bola otvorená.

Moji starí rodičia v skutočnosti nemali blízky okruh priateľov. Mali známych, ale okrem divadla alebo koncertov nikam nechodili, ani len do kaviarní. Veľa pracovali v obchode. Každý večer zatvárali o siedmej. V sobotu a v nedeľu otvárali o ôsmej a zatvárali o dvanástej. Moja babička dokonca popri domácich prácach pomáhala aj v obchode, sedela pri pokladni. Pracovali veľmi, veľmi veľa.

Moji starí rodičia o svojom detstve nerozprávali. Nežili sme s nimi v jednom byte, všetky ich dcéry sa odsťahovali do rôznych častí mesta, no a výchova detí bola vtedy iná ako v súčasnosti. Dnes mi môj vnuk hovorí „čao“. Vtedy sme však všetky vnúčatá museli prísť k starej mame, povedať jej: „Ruky bozkávam,“ a pobozkať jej ruku.

To stačilo a mohli sme odísť. Museli sme tak urobiť každý požehnaný deň a aj sme tak robili. Bratislavská babička bola veľmi prísna, na nás aj na seba. Keď si spomeniem na tie roky, uvedomujem si, že práve preto sme ju nemali až tak radi. Je pravda, že na nás naozaj dávala pozor a usmerňovala svoje dcéry, ako majú vychovávať deti a do akej miery majú byť prísne. Samozrejme, dnes vidím, že to nebola až taká zlá výchovná metóda.

V tej dobe nebolo obvyklé, aby moji rodičia hovorili o svojich rodičoch. Úcta k rodičom bola absolútna. V tom čase iný názor neexistoval. Ak otec alebo mama povedali, že niečo je tak, bolo pre mňa prirodzené, že to tak skutočne bolo. Nemusela som o tom ani premýšľať. Nie preto, že by som nemala príležitosť, ale skôr preto, že to jednoducho nebolo zvykom.

Keď som sa po vojne vrátila domov, moji rodičia už nežili. Nikoho som nemala. Bola som už vydatá. Žila som tu pol roka, ale nemala som čo na seba. Staré obchody sa postupne začali opäť otvárať a výber sa zlepšil. V centre mesta bol obchod s textilom, kam občas chodievala nakupovať aj moja mama.

Majitelia obchodov stáli pred dverami svojich obchodov a lákali zákazníkov. Keď som prechádzala okolo, spýtala som sa majiteľa, či má nejaký textil. Povedal mi: „Poďte sa pozrieť!“ Dostal ako prvý veľmi pekný textil z Rakúska. Mala som dostatok peňazí, a tak som vošla dnu. Chcela som si dať ušiť kostým.

Nikdy predtým som si sama nevyberala materiál. Vždy som takéto veci kupovala s mamou. Nevedela som si vybrať, a tak som poprosila predavačku, aby mi poradila. Pomohla mi a dala mi aj adresu krajčíra.

Môj otec Jozsef Vidor sa narodil v Pešti v roku 1882 a vychodil tam aj obchodnú školu, ako sa v rodine v ústnom podaní tradovalo. Ako mimoriadne šikovný mladý muž sa hneď po maturite zamestnal v banke. Banka v Budapešti, v ktorej pracoval, otvorila pobočku aj tu v Bratislave. Boli s ním takí spokojní, že ho v dvadsiatich troch rokoch vymenovali za riaditeľa pobočky, čo sa už vtedy považovalo za veľkú kariéru. Súdiac podľa fotografií z mladosti, bol to veľmi pekný muž, vždy dobre naladený, milý a plný humoru. S mojou mamou sa zoznámil práve tu v Bratislave, v divadle. Starí rodičia brávali moju mamu a jej súrodencov na všetky väčšie predstavenia. Z tejto známosti sa neskôr stalo manželstvo. Moja mama navštevovala dievčenskú školu v Bratislave.

Dospievanie

Narodila som sa na Grosslingovej ulici [v Bratislave] v roku 1910 – dnes sa volá Medená ulica. V tom čase bol náš bytový dom celkom nový, mali sme moderný byt, lebo v ňom bola kúpeľňa. Počas prvej svetovej vojny vydali zákon, ktorý hovoril, že tie hlavy rodín, ktoré boli povolané do armády, nemuseli určitý čas – neviem, ako dlho – platiť nájomné. Kým bol môj otec preč, nájom sme naozaj neplatili.

Napriek tomu majiteľka bytu povedala mojej matke, že musíme byt opustiť. Matka povedala: „To je v poriadku, ak musíme, odídeme.“ Bolo jej to však veľmi ľúto, nevedela, kam má ísť, čo má robiť. Medzitým sa otec vrátil domov, ale rozhodol, že odídeme, že tam nezostaneme a nájdeme si iný príbytok.

Náhodou stretol priateľa, ktorý mal vlastný dom na Tobruckej ulici (vtedy sa volala Rojkova), kde sa práve uvoľnil štvorizbový byt. Pôvodní obyvatelia bytu emigrovali, čo nebolo v tej dobe veľmi populárne, odišli z Bratislavy. Ešte v tú noc previedli byt na mojich rodičov, a tak sme v ňom od roku 1916 bývali my.

Môj otec bol povolaný do armády [do prvej svetovej vojny] v Prešporku. V Prešporku bola 13. a 42. národná garda. Otec bol v 13. národnej garde a išiel s prvými jednotkami priamo na front, do Przemyslu [v Haliči]. Przemysl vtedy ešte patril Rakúsku, neskôr Poľsku a ležal blízko vtedajších ruských hraníc.

Przemysl bolo pevnostné mesto. Otec sa tam zdržal pomerne dlho. Jedna z humorných anekdot mojej rodinnej histórie je príbeh o tom, ako môj otec – neviem, po akom čase, niekedy večer, keď mohli vojaci opustiť pevnosť – išiel do mesta. Vošiel do jedinej banky, ktorá bola v meste, a spýtal sa na riaditeľa. Predstavil sa a povedal, že sú kolegovia, že je tiež riaditeľom banky, ibaže v Bratislave. Riaditeľ bol veľmi rád, že sa s mojím otcom zoznámil, a pozval ho k nim na večeru. 

Otec bol pomerne zbehlý v kartách, a tak si spolu sadli, aby si trochu zahrali. Dobre sa bavili a riaditeľ pozval môjho otca, aby kedykoľvek prišiel, keď bude zasa v meste, vraj ho radi privítajú. 

O pár dní sa vrátil a opäť si zahrali karty. Tentoraz boli traja, tuším hrali „preferáns“ alebo „alsós“ [uhorské kartové hry], pretože riaditeľ banky v Przemysli pozval aj ďalšieho priateľa. Opäť pozvali môjho otca aj na večeru a výborne sa bavili.

Otec sa musel do polnoci vrátiť späť do pevnosti. Kým bol na večeri, Rusi obsadili pevnosť, takže sa vrátiť nemohol. Hoci to bolo ťažké, otec sa voľajako dostal preč. Cestou domov [do Prešporka] stretol tu a tam rakúsko-uhorské jednotky, no tie ho len poslali ďalej – prihlás sa u tej, prihlás sa u tamtej jednotky.

Nakoniec sa po dlhom čase dostal domov. Otec povedal, že mu karty nepriamo zachránili život. Nezabúdajte, že mnohí otcovia mojich spolužiakov z prvej triedy, ktorí boli v podobnom veku ako môj otec, sa nevrátili alebo skončili ako väzni. Ak väznenie prežili, kým sa dostali domov, bolo už dávno vytvorené Československo, a ak nie, zomreli.

Vojna pokračovala. Vzhľadom na otcove zásluhy ho pridelili do miestnej armády. Zásluhy však nezískal na vojenskom poli, ale až doma. Jeho prácou v tom čase bolo registrovať vojenské pôžičky a podarilo sa mu získať vojenské pôžičky od banky a iných spoločností [pozri Vojnové dlhopisy v rakúsko-uhorskej monarchii [4]].

Najväčšou z firiem, ktoré poskytli pôžičku, bola veľká továreň Stollwerck. [5] Potom tu bola továreň Patron.[6] V roku 1928 patrila medzi najväčšie továrne v Československu. A ešte poskytla pôžičku aj továreň Dynamit.[7] Môj otec vyzbieral takú veľkú sumu peňazí, že ho za jeho zásluhy zamestnali. Mohol ísť aj do banky, ale len na vojenskú službu.

Po smrti Františka Jozefa [1916] nastúpil na trón kráľ Karol IV. a kráľovná Zita. V marci 1918 sa prišli predstaviť do Bratislavy. Priplávali loďou z Viedne, vystúpili v Bratislave, boli tu niekoľko hodín a potom odišli do Budapešti. Samozrejme, že tu bola na ich počesť veľká recepcia, čakali ich rôzne organizácie. Na rohu Trhového námestia [názov námestia od roku 1879, dnes Námestie SNP – Námestie Slovenského národného povstania] sa zoradili rôzni debutanti. Môj otec ako vedúci banky bol tiež medzi nimi. Bola som v tom čase v ôsmej triede. Otec povedal, že ma vezme so sebou, aby som videla kráľa zblízka. Bol tam aj rabín Funk – bohužiaľ, už nemám fotografie z tohto dňa, pretože po druhej svetovej vojne všetky moje veci zmizli, no ale späť k téme, všetci tam boli a rabín Funk ich požehnal. Oni [kráľovský pár] sedeli v koči ťahanom koňmi.

Moja mladšia sestra [Alžbeta Dukeszová, rodená Vidorová] sa narodila v roku 1917 v Bratislave. Mala som sedem rokov, keď prišla na svet, čo je veľký vekový rozdiel, a ja som sa jej vždy chcela pomstiť, lebo keď bola malé dieťa, mala všetku pozornosť a ja nie. Žiarlila som na svoju sestru. Raz nás prišla navštíviť sestra mojej matky. Našla ma sedieť na zemi pri bráne a okolo mňa bolo veľa hračiek. „Ako to, že si tu?“ spýtala sa. Odvetila som: „Odchádzam z tohto domu a čakám, kým si ma zlí ľudia prídu vziať. Nebudem bývať v dome, kde neustále objímajú a bozkávajú také škaredé čierne dieťa.“

Hoci som spočiatku na svoju mladšiu sestru žiarlila, pretože jej všetci venovali pozornosť, nakoniec sme mali naozaj dobrý vzťah. Po skončení štúdia sestra istý čas pracovala v oblasti kultúry, vo vydavateľstve Nova. Bolo to maďarské vydavateľstvo.

V roku 1938 sa vydala, samozrejme mali židovský obrad. Mladý pár žil v Nitre. 

Mojej sestre sa najprv dvoril lekárnik pôvodom z Rožňavy. Rožňava sa však po prvej Viedenskej arbitráži stala súčasťou Maďarska.[8] Lekárnik teda odišiel domov, ale čoskoro sa opäť vrátil k nám, lebo ho povolali – bol všeobecný odvod. On ale nechcel slúžiť ako maďarský vojak, chcel ísť do Palestíny. Chcel sa oženiť s mojou sestrou a želal si, aby ho do Palestíny nasledovala.

Moji rodičia namietali, hoci to bol veľmi milý a slušný mladý muž. Vraveli mu, nech si najprv nájde miesto v Palestíne, a keď sa mu všetko podarí, má sa vrátiť po moju sestru. No a tento nápadník lekárnik mal priateľa menom Štefan Dukesz. Štefan Dukesz sa v tom čase už dlhšie uchádzal o isté katolícke dievča. Keď však vyšlo nariadenie, že sa nesmú ani dotýkať [pozri Židovský kódex][9] Dukesz sa katolíckeho dievčaťa vzdal, pretože nemali odvahu sa stretávať.

Moja sestra a Štefan sa navzájom utešovali. A utešovali sa navzájom dovtedy, až kým sa nezobrali. Mali šťastie, pretože ich manželstvo bolo jedno z najkrajších a najlepších manželstiev, aké som kedy poznala. Žiaľ, ani jeden z nich už nežije.

Moja mladšia sestra mala dcéru Zuzanu a syna Pavla. Dcéra sa narodila počas vojny, keď sestra utekala pred prenasledovaním, čo nie je každodenná udalosť. Moja sestra odtlačila postieľku s ročným dieťaťom do domu k susedke, ktorá bola kresťanská učiteľka a sama vychovávala štyri deti.

Potom sestra utiekla spolu s manželom do hôr. Neboli deportovaní, ale žili v horách. Keď sa skončila vojna a oni sa vrátili z hrozných podmienok v horách, úplne zlomení od zimy, hľadali svoju dcéru. Dievčatko ale nemohli nikde nájsť.

Učiteľka bola nútená dať ju do sirotinca, pretože susedia sa jej vyhrážali, že keď sa skončí vojna, povedia, že otcom dieťaťa je Nemec. Sirotinec bol však počas vojny vyprázdnený. Prišiel tam sedliacky pár, ktorý nemal deti, a dievčatko im dali.

Mojej sestre a jej manželovi chvíľu trvalo, kým svoju dcéru našli. Túto dcéru mojej sestry sme pred šiestimi týždňami pochovali. Syn mojej sestry žije v Komárne, na slovenskej strane, a je poľnohospodárskym inžinierom. Má dve deti.

Po vojne sa sestra s rodinou vrátila do Bratislavy, odkiaľ ich potom vyhnali do južnej časti Československa. Môj švagor, ktorý bol slovenskej národnosti, študoval za advokáta, ale štúdium nedokončil. S rodinou sa však museli nejako uživiť. Umiestnili ho do maďarského regiónu, do mestečka Hurbanovo.

Dostal tam byt. Vedľa Hurbanova je Bajč. V Bajči vzniklo jedno z najväčších československých štátnych družstiev. Švagor nebol členom [komunistickej] strany. Pracoval ako obchodník, vo funkcii zástupcu riaditeľa.

Sestra bola zamestnaná ako riaditeľka zahraničného oddelenia v Čedoku [najväčšia cestovná kancelária, ktorá bola založená v Prahe v roku 1920, názov je skratkou z Československá dopravní kancelář]. Až do odchodu do dôchodku žili v Hurbanove.

Moja sestra a jej manžel nezachovávali nič [židovské tradície]. Ak si dobre spomínam, o judaizme sa u nás doma vôbec nehovorilo, ale ako som pochopila, švagor sa považoval za dobrého Žida. No len z etnického hľadiska. Svoje deti neučili o judaizme nič. Obe ich deti, syn aj dcéra, žijú v zmiešaných manželstvách. Moja dcéra tiež. Celá rodina je ich [zmiešaných manželstiev] plná.

Bratislava, postavená v podobnom štýle ako Budapešť, bola v čase mojej mladosti vyslovene vidiecke mesto s približne šesťdesiattisíc obyvateľmi. Vďaka výhodnej geografickej polohe tu prebiehal čulý kultúrny život. Z Viedne do Pešti totiž cestovali rôzni hosťujúci umelci, mám na mysli každého veľkého umelca, dokonca aj Carusa [Enrique Caruso, 1887 – 1947, taliansky operný spevák, tenorista, člen Metropolitnej opery v rokoch 1903 – 1920], ktorý tu v jeden večer vystúpil. Predovšetkým po vzniku Československa a postavením divadla Reduta. Redutu začali stavať v roku 1914 a dokončili ju v roku 1919. V dôsledku vypuknutia vojny sa dostali len po prvé poschodie. Dokončili ju až po vojne a vznikla tak moderná filharmónia a veľkou sálou. Myslím si, že to bola najkrajšia a najväčšia sála v meste, ktorá v tom čase existovala.

V Bratislave vždy žilo desať percent Židov. A to aj vďaka ješive, ktorá bola naozaj najznámejšia v strednej Európe. Založil ju sám Chatam Sofer. Neskôr, ešte počas existencie Československa, sa stala slávnou po celom svete a chodilo sem študovať veľmi, veľmi veľa ľudí, a to dokonca aj z iných krajín.

Po prvej svetovej vojne, keď sa do Bratislavy prisťahovalo veľa ľudí a aj pôrodnosť bola v tom čase vysoká, malo mesto 130 000 obyvateľov, z toho 15 000 Židov. V roku 1946 ich bolo 3500. V roku 2004, teda dnes, ich na Slovensku žije 2800. [10] V Bratislave sa to nedá presne určiť, ale žilo ich tu asi 600. Bratislava, Košice a Prešov mali najväčšie židovské komunity. V menších vidieckych mestách, na dedinách, nežili takmer žiadni Židia.

Cestou na hrad sa nachádzala veľmi stará, ale mimoriadne cenná veľká ortodoxná synagóga. Žiaľ, hneď po vojne ju zbúrali, lebo sa zosúvala. Stála na strmej časti nábrežia, ktorá vedie na hrad, a mnohokrát ju podmyli vlny Dunaja.

Naša synagóga, neologická, bola na Rybnom námestí. Bola to jediná budova východného štýlu v Bratislave, bola postavená v takzvanom maurskom štýle. Chrám bol veľmi, naozaj veľmi pekný. Okolo veľkých sviatkov – Nového roka, Dňa zmierenia [alebo Dlhý deň/Jom Kippur] – bol, prirodzene, do posledného miesta zaplnený. Vlastne preto sa predávali lístky na sedenie, platné na celý rok. Chrám bolo treba finančne udržať.

Počas veľkých sviatkov stál pred chrámom vždy strážnik. Jeho úlohou bolo kontrolovať vstupenky. Vždy som musela ukázať svoje číslo – na lístkoch neboli mená, len čísla. Dovolím si povedať vtip, ktorý bol vtedy veľmi populárny. Počas Dlhého dňa [Jom Kippur] prebieha dvadsaťpäťhodinový pôst a židia sa celý deň modlia.

Samozrejme, v modlitbách sú aj prestávky, ktoré v ortodoxnom chráme využívali, podobne ako my v neologickom chráme, na vzájomné návštevy medzi komunitami. Raz prišiel hosť z ortodoxného chrámu a chcel vstúpiť do neologického. Strážnik mu povedal: „Ukážte mi svoj lístok.“ Ten odvetil: „Ale ja nemám lístok, som tu len na návšteve, pretože moja teta sedí vnútri.“ Strážnik odpovedal: „Len aby! Lebo to vyzerá, že ste sa prišli modliť a nie na návštevu.“

Mali sme fantastického moderného rabína. Volal sa Dr. Funk a bol znamenitým rečníkom, takže či človek chcel alebo nie, jeho zbožnosť bola nákazlivá. My mladé dievčatá sme boli v chráme takmer celý deň práve preto, že tak pekne hovoril. Rabín prednášal po nemecky, hoci väčšina účastníkov bohoslužby hovorila primárne po maďarsky.

V neologickom chráme bol organ. Náš kantor bol fantastický tenorista a okrem neho tu bol aj zbor. Človek u nás naozaj nechodil do chrámu preto, že by musel, ale preto, že to bol skvelý zážitok. Zbor a kantor krásne spievali a obzvlášť pekné boli piesne z Východu. 

Organ však bol v príkrom rozpore s ortodoxnými pravidlami a ich spôsobom bohoslužby v ortodoxnej synagóge. Ortodoxní preto o neológoch hovorili, že sú horší ako katolíci. Mali sme organ, čo nebolo dovolené, a ešte niečo – zvyčajne sme chodili v topánkach a nie v papučiach. (Na sviatok Jom Kippur sa tradične na znak pokory nenosí do synagógy kožená obuv, ale obuv z látky, Löfflerovou nazvaná papuče.)

Je pravda, že sme sa do synagógy vyobliekali, nikdy sme nechodili v nejakej, ja neviem, sukni s rozparkom. U vydatých ortodoxných žien je zvykom, že ak vlastnia parochňu, nosia ju, a ak ju nevlastnia, zakryjú si vlasy šatkou. Zozačiatku to bolo tak aj u niektorých neologických žien, ale my dievčatá (nevydaté) sme nemuseli nosiť zakryté vlasy. Neskôr si tento zvyk získal veľa priaznivcov a väčšina žien ho nakoniec dodržiavala.

V roku 1923 postavili synagógu na Hejdukovej ulici. Bola síce malá, ale aspoň to bola synagóga. Menšie modlitebne, neviem ich presný počet, ale bolo ich niekoľko, boli prevažne ortodoxné. Každá synagóga musela mať dve miestnosti. Jedna bola pre mužov, druhá pre ženy.

Jedna synagóga bola aj na Kapucínskej ulici. Už si ju presne nepamätám, nikdy som tam nechodila. Keď ešte stála naša [na Rybnom námestí], chodila som tam, ale po vojne ju zbúrali.

Počas vojny využívali náš chrám na Rybnom námestí ako sklad. Po vojne, po zničení Nemcami, sme ju z darov opravili. Nemuseli sme ju prestavať, len opraviť. Pamätám si, že v nej bola veľká vstupná hala.

Na stenách boli umiestnené asi dvadsaťpäťcentimetrové pamätné tabule od ľudí, ktorých príbuzní sa nevrátili [z deportácie] a ktorí si ich mohli dať vyrobiť. Jedna stála 2000 korún. Vtedajších 2000 korún sa rovná dnešným 20 000 korunám. Tiež som kúpila jednu tabuľu, na pamiatku svojich rodičov.

Celý chrám veľmi, veľmi pekne zrenovovali. Keď v roku 1946 dokončili opravu, opätovne ho vysvätili. Bol tam aj vtedajší minister kultúry Novomeský.[11] Mali sme vtedy rabína, volal sa doktor Frieder, a mali sme aj kantora a spevácky zbor.

Na nášho kantora si, žiaľ, nepamätám, pretože bol nový. Viem iba to, že bol mladý. Prvý kantor odišiel. Novomeský predniesol krásny prejav. Myslím si, že to bol veľmi slušný človek, spisovateľ a básnik, preto ho mali ľudia radi.

Nanešťastie sa stala neodpustiteľná vec. V roku 1972 vypracovali plán Nového mosta. Podľa plánu stála synagóga mostu v ceste, a preto sa ju rozhodli zbúrať. V tom čase nemala židovská komunita na rozhodovanie žiadny vplyv. Tých niekoľko starších Židov, ktorí prežili holokaust, nebolo vedúcimi osobnosťami. Nedokázali synagógu zachrániť a bola zbúraná. Dvojnásobne smutné na tom je, že dodnes mohla stáť, pretože odvtedy je jej miesto prázdne.

V Bratislave bol aj mikve (židovský rituálny kúpeľ). Na Klariskej ulici, keď idete hore, tam boli kúpele a tiež mikve. Po vojne však tieto židovské kúpele neobnovili, ale postavili nové. Stáli tam, kde je dnes bývalá kóšer reštaurácia Chez David. Bola som tam na otvorení. Teraz mikve opäť zavreli, pretože kúpele nikto nevyužíval, azda okrem rabínovej manželky.

Dnes má každý kúpeľňu, je to normálna vec, ale vtedy to tak nebolo. Napríklad moji starí rodičia, keď bývali na Michalskej ulici, nemali v byte kúpeľňu. Záchod bol tiež vonku. Takto vyzerali vtedajšie byty. Takže mikve podľa mňa vtedy ešte bol potrebný. Dnes už nie je.

V centre mesta bolo sedemdesiat percent podnikov židovských. Hlavným dôvodom bolo, že súčasníci mojich starých rodičov nemohli chodiť na univerzitu, nemohli študovať, a tak sa venovali obchodu. Ďalej, mimo centra, už veľa židovských podnikov nebolo.

V čase mojej mladosti bolo v Bratislave tiež veľa židovských právnikov. Vtedy postavili aj židovskú nemocnicu na Šulekovej ulici. Zamestnávali len židovských lekárov, samozrejme, nielen z Bratislavy, väčšina z nich pochádzala z vidieka. Táto nemocnica bola prvotriedna, najmä pôrodnica, ale aj ostatné oddelenia. Bola taká dobrá, že keď ju znárodnili [pozri znárodňovanie v Československu],[12] vyhodnotili ju ako najlepšiu v celom meste.

Na nákupy sme chodili na rôzne trhy. Jeden bol tam, kde je teraz Stará tržnica, na Námestí SNP. V Starej tržnici sa dalo kúpiť všetko. Na prvom poschodí predávali hydinu. Všetky husi boli od židovských predavačov a mnohí pochádzali z Dunajskej Stredy či z Galanty.

Samozrejme, že sme varili na husacom tuku – mnohí varili na husacom tuku[13] –, moja mama často kupovala husi od istej husiarky, pani Dresslerovej. Tuším pochádzala z Bratislavy a vždy bola dôveryhodná. Keď pani Dresslerová povedala, že táto hus má veľkú pečeň, tak tá hus mala veľkú pečeň.

Pred tržnicou stáli stánky a búdky a predávali tam to najkrajšie ovocie a zeleninu v meste. Oproti budove Manderlák na námestí bol samostatný zeleninový trh. [Manderlák bol po druhej svetovej vojne najvyššou budovou v Bratislave, starí Bratislavčania ho označovali ako mrakodrap.]

Svoje výrobky tu predávali aj Bulhari.[14] Boli najmä v Ligetfalu [dnes Petržalka]. Bratislavské broskyne boli povestné, tie z Ligetfalu boli dokonalé. U týchto Bulharov ste si objednali, čo ste potrebovali, a oni vám to doniesli až domov. Prirodzene, neboli v nich červy a doma ste si potom zeleninu a ovocie zavarili. Predávali skvelú zeleninu, mohli ste tu dostať najlepšiu zelenú papriku. Zemiaky z Ligetfalu boli tiež slávne. Museli ste si ich objednať. Na zimu ste si ich objednali päťdesiat alebo sto kíl a uložili ich do pivnice. 

Oni [predavači] sedeli na zemi so zelenými paprikami, rozprestretými okolo seba, krásne lesklými. Papriky sa predávali aj nakrájané a plnené a na lečo ste ich, prirodzene, spotrebovali veľa. Pri predaji bol postup nasledovný: Matka začala naberať papriky, ktoré chcela kúpiť, a keď mala jednu dávku, bulharský predavač jej povedal v jedinom cudzom jazyku, v akom vedel – po slovensky – „dosť“.

Matka sa spýtala: „Za koľko to je?“ A on povedal: „Za jednu korunu.“ Matka teda nakladala ďalej a predavač znovu povedal „dosť“. Vyhlásil, že je to „za dve koruny“, a matka mu zaplatila dve koruny. Mrkva a petržlen sa nevážili, len tak od oka sa kupovali a predávali. To bolo koncom dvadsiatych, začiatkom tridsiatych rokov.

Na Rybnom námestí bol rybí trh, kam sme chodili nakupovať ryby. Dunajské kapry boli úžasné. Pokračovanie Rybného námestia sa volalo Zuckermandel.[15] Zvyčajne nakupovala moja mama. Vždy jej to trvalo veľmi dlho. Pritom sme žili blízko trhu! Trh bol však promenádou žien v domácnosti. Zhromaždili sa tam, začali spolu klebetiť a zhovárať sa, preto vždy tak rady chodili na trh. Keď som ešte bola mladá žiačka a nemala som práve školu, tiež som tam rada chodila. Pamätám si, že sme si vždy brali na nákup veľké trhové tašky.

V období prvej Československej republiky sme v domácnosti vždy sme mali slúžku, bolo to prirodzené. Dievčatá väčšinou pochádzali z Csallóközu [maďarské meno pre Žitný ostrov] a vedeli len po maďarsky. Boli rady, že dostali príležitosť prísť do mesta. Naše slúžky boli ako členovia rodiny. Všetky žili s nami, iba sa oddelene stravovali. Mimochodom, posledné dievča, ktoré s nami bývalo, nebolo z Csallóközu, ale zo Záhoria, bola to Záhoráčka.

Bola to fantastická a inteligentná bytosť. Vydala sa sem do Bratislavy. Po vydaji sa volala Mária Ševčíková. Varila, upratovala a okrem toho bola zodpovedná aj za starostlivosť o mňa.

Ak mama popoludní odišla niekam von alebo nebola doma, dávala pozor, či sa učím a či hodinu cvičím na klavíri. Samozrejme, len počúvala, nevedela, že necvičím. Ja som si zatiaľ vložila do držiaka na noty knihu, ktorú som práve čítala, a počas čítania som hrala stupnice, pretože na ne som sa nemusela pri hraní sústrediť.

Mala som ju naozaj veľmi rada a ona nás tiež. Pochádzala z mesta Veľké Leváre. Keď chcela, mohla si vziať voľno a navštíviť svojich rodičov. Tu v Bratislave mala vážny vzťah a moja mama dokonca plánovala jej svadbu. Napokon sa odsťahovala. Potom sme už nemali slúžku, len paniu na upratovanie.

Mária a jej manžel žili v byte o niečo ďalej a počas vojny v roku 1942 Mária trikrát ukryla moju mamu. Keď som sa v júni 1945 vrátila z tábora, mala som narodeniny. Boli to moje prvé narodeniny, keď už nežili moji rodičia ani nikto z našej rodiny.

Zrazu sa v dome objavila naša Mari. Priniesla tanier s višňovou štrúdľou a povedala: „Ty už síce nemáš mamu, ale toto je tvoja obľúbená, tvoja mama ti ju vždy robila, a tak ju namiesto mamy prinášam ja.“ Samozrejme, že som sa veľmi potešila, rozplakala som sa a povedala som: „Ďakujem vám veľmi pekne, ste anjelský človek.“

Ešte za jej života nás často navštevovala a vzniklo medzi nami priateľstvo. Po vojne, keď som sa znovu vydala a narodila sa mi dcéra – bolo to v období najhlbšieho komunizmu –, mi oznámili, že dcéra našej Mari ma promócie, stala sa lekárkou.

Povedala som manželovi, ktorý ju nepoznal, že sa na promócie musíme ísť pozrieť. Vtom sa moja dcéra – mohla mať vtedy tak dvanásť rokov – na mňa pozrela vystrašenými očami: „Mami, my sme mali slúžku? Božemôj, my sme boli kapitalisti?“ Musela som jej vysvetliť, že to nemá nič spoločné s kapitalizmom – samozrejme, nevysvetlila som jej to presne tak, ako to bolo, ale pochopila dostatočne na to, aby vedela, že všetko bolo v poriadku. Vysvetlila som jej, že tie chudobné dedinské dievčatá boli rady, že môžu prísť do mesta a dostať mzdu za prácu, ako aj izbu a stravu.

Ak si dobre spomínam, v celom meste boli dve materské školy. Škôlky boli bezplatné, ale chodili do nich iba deti veľmi chudobných ľudí, pretože v nich dostávali stravu. Nikdy som nebola v škôlke, ani ja, ani moja sestra, ani žiadne z detí mojich kamarátov.

Neboli to iba židovské deti, ktoré tam nechodili. Ani deti kresťanov nezvykli byť v škôlkach. Ak si dobre pamätám, bola tu súkromná škôlka, kde však deti chodili iba ráno, len na dve alebo tri hodiny. Zvyčajne tam dávali deti vtedy, keď matky, súrodenci alebo staré mamy museli niekam ísť a nemohli ich vziať so sebou. Okrem toho tu nebola žiadna stála škôlka. O mňa sa starala slúžka, ktorá bola vždy doma.

V mnohých rodinách, rovnako ako aj v našej, mali Fräulein [guvernantka], ktorá nás chodila domov učiť nemčinu. Mamina mladšia sestra, ktorej manžel zahynul v prvej svetovej vojne, mala syna. Moji rodičia si tohto môjho bratranca zobrali k sebe. Volal sa Ištván Klein. Ištván bol o dva roky starší ako ja. Obaja sme teda mali jednu Fräulein, ktorá však po krátkom čase dala výpoveď, pretože to s nami nedokázala vydržať. Vždy sme robili, čo sme nemali. Neboli sme veľmi dobré deti a nikdy sme neposlúchali. Takže sme sa od nej príliš veľa nemčiny nenaučili. Na druhej strane sa ona od nás naučila veľa po maďarsky. Tu v Bratislave sa nemčina nemusela extra učiť, lebo bola nákazlivá, keďže polovica mesta hovorila po nemecky. Tak sme sa ju naučili aj my. Chodili sme na hodiny nemčiny, aby sme sa naučili pravopis, lebo ten sme nevedeli.

Vzdelávanie

Chodila som na neologickú základnú školu na dnešnej Zochovej ulici v Bratislave. V Bratislave bola ortodoxná a neologická základná škola. Oproti neologickej základnej škole stála ľudová (základná) škola pre chlapcov. Samozrejme, že do školy chodili aj dievčatá. Nosili sme námornícke obleky ako uniformu.

Chlapci nosili nohavice a my sukne. Do pätnástich rokov som pravidelne nosila námornícky oblek, vždy som ho dostala od starého otca. Na strednej škole sme nesmeli chodiť do školy spolu, chlapci a dievčatá museli študovať oddelene.

Prvý ročník základnej školy som skončila počas prvej svetovej vojny. V sobotu sa do židovskej školy nechodilo, ale v nedeľu sme chodiť museli. Bola tam aj malá modlitebňa, do ktorej sme chodievali v sobotu. Už neviem, či sme tam museli chodiť alebo sme tam chodili len vtedy, keď sme chceli – tuším sme nemuseli, ale chodili sme tam každú sobotu ráno.

Vyučovanie na základnej škole sa začínalo o deviatej ráno, nie o ôsmej, a trvalo len tri hodiny. Iba žiaci prvej triedy mali učiteľky. Vo vyšších ročníkoch učili muži. Samozrejme, nevolali sme ich súdruh a súdružka, ale pán učiteľ alebo pani učiteľka.

Potom som chodila na luteránske (evanjelické, pozn. prekl.) lýceum, čo bola v tom čase najlepšia stredná škola. Chodili tam najmä tí, ktorí sa pripravovali na evanjelické kňazstvo. Mala som spolužiakov, ktorí sa naozaj stali protestantskými duchovnými.

Bola to prvotriedna škola. Šlo o takzvanú „konzervatívnu“ strednú školu, pretože okrem latinčiny sme sa učili aj gréčtinu. Myslím si, že učitelia boli rozhodujúcom faktorom pri výbere študijného zamerania pre väčšinu študentov, ktorí neprejavili osobitné nadanie v niektorom predmete. Ak ste mali radi učiteľa, čokoľvek čo učil, bol váš obľúbený predmet.

Mne sa to stalo dvakrát. Učiteľ, ktorý nás učil latinčinu, bol odporný chlap. Moje známky z latinčiny neboli zlé, ale nemala som ho rada. Na gréčtinu som však mala veľmi milého učiteľa. Z gréčtiny som mala jednotku. [V predvojnovom vzdelávacom systéme bola jednotka najlepšia a päťka najhoršia známka.] Gréčtina sa mi tak veľmi páčila, že v nej dodnes viem čítať aj písať.

Gréčtina však nebola mojím obľúbeným predmetom. Tým bol dejepis. Mali sme prvotriedneho učiteľa. V tomto veku, čo nebolo ľahké obdobie, keďže sme mali 14, 15 a 16 rokov, sme počúvali s otvorenými ústami a v úplnom tichu. A hoci nás Veľká francúzska revolúcia až tak nezaujímala, učili sme sa preto, aby sme sa mu zapáčili, lebo sme ho mali veľmi radi a bol milý.

Z predmetov vo mne najhlbší dojem zanechal asi práve ten dejepis, ale po vojne som na históriu už nemala čas, pretože som mala prácu. Vždy som však hojne čítala všetko, čo s ňou súviselo, a už dlhé desaťročia sa zaujímam o dejiny, naposledy o dejiny mesta Bratislavy. Milovala som aj zemepis, pretože ma učila výborná učiteľka.

Keď som ešte chodila na základnú školu, učili nás, prirodzene, čítať po hebrejsky, nie však písať. Ešte stále viem čítať po hebrejsky, aj keď nie veľmi dobre, a učili sme sa aj náboženstvo. Keď som chodila do luteránskej školy, hodiny náboženstva u luteránov boli veľmi dobré [pretože katolíci a židia v tom čase nemuseli ísť na hodinu].

V zime sme sa chodili počas takýchto hodín s katolíkmi sánkovať, vždy mali niekde schované sane. Ak mali zasa katolíci cez deň hodiny náboženstva, tak sme my [Židia] chodili na sane s evanjelikmi, lebo my sme hodiny nemali. Vyhradili nám len jedného učiteľa, ktorý nás však mohol učiť iba popoludní, ale nikto z nás popoludní na hodiny nechodil, lebo to nebolo povinné. Na vysvedčeniach sme však mali náboženstvo ako jeden z predmetov. Keďže naň nikto nechodil, automaticky sme všetci dostali najlepšiu známku – jednotku.

Keď som po základnej škole nastúpila na luteránske lýceum, nikdy som nepocítila antisemitizmus. Luteránska cirkev mala celkom dobré vzťahy so židovskou náboženskou obcou. Všetci učitelia boli luteráni. V triede, do ktorej som chodila, nás bolo tridsaťštyri, asi tridsať bolo chlapcov a na začiatku sme boli štyri dievčatá, neskôr už len tri. Medzi nami dievčatami som bola jediná Židovka, aj v ostatných triedach to tak bolo. V celej škole sme boli len štyri Židovky a jedna z nás práve maturovala.

Medzi chlapcami boli dvaja Židia. Boli sme veľmi dobrí kamaráti. V tom čase som sa volala Vidor a moja spolusediaca sa volala Videsz, takže nás vždy vyvolali spolu. Boli sme si také blízke, že sme si spolu robili domáce úlohy. Ona chodila k nám domov a prespávala u nás a ja som chodila k nim domov a prespávala u nich.

V jednu nedeľu mi hovorí: „Napoludnie je omša, idem do katedrály. Pôjdeš so mnou?“ Pýtam sa jej: „Prečo tam ideš?“

„No, idem na omšu.“

„Na omšu? Prečo?“

„Pretože som katolíčka.“ Dovtedy som netušila, akého je vierovyznania. Išla som teda s ňou do katedrály.

Spýtala som sa jej: „Vieš, že som Židovka?“ 

„Čo to znamená, čo to je?“ 

Odpovedala som: „No, nič. Len aby si vedela.“

„Na jeseň budeme mať sviatok, vezmem ťa do synagógy.“ Samozrejme, že išla so mnou. Nebol to ojedinelý prípad, o ktorom vám rozprávam, takýchto vecí sa dialo veľa.

Venovala som sa aj športu. V športových kluboch som nevedela, kto je Žid a kto nie, akého vierovyznania sú ľudia, dokonca som nepoznala ani ich národnosť. Nezáležalo na tom. Tu v Bratislave sme hovorili tromi jazykmi, alebo skôr dvomi, slovenčinu sme sa naučili až oveľa neskôr. Ale tam [v športových kluboch] vlastne ani neboli Slováci, veľa prvotriednych športovcov pochádzalo z Česka. Bratislavský tenisový šampión Nedbálek bol Čech. Česi boli lepší lyžiari, takže sme popri nich boli len priemerní, no v športovom klube sa nikdy nestalo, že by vás niekto odsudzoval za vierovyznanie. Nikdy som to nepocítila a musím povedať, že som ani doma nikdy nepočula o antisemitizme.

Prirodzene, mala som veľa priateľov, ktorí neboli Židia, pretože som športovala – hrala som tenis a venovala sa plávaniu. Stretávali sme sa aj na lyžovačkách, takže som bola neustále vo veľmi zmiešanej sociálnej skupine. 

Kúpalisko Grossling bolo postavené v roku 1908. Keď som mala päť rokov, mama mi povedala, že deti v mojom veku sa musia naučiť plávať. Vzala ma do Grosslingu, výuka bola vtedy lacná, a tu som sa naučila plávať. Prišla jar, potom leto a išli sme do bazéna v Dunaji.

V dunajskom bazéne bolo Židov podstatne menej. Princezná Odescalchi tam bola každý boží deň. Odescalchiovci vtedy žili tu v Bratislave. V tej dobe už existovalo Československo, ale rodina zostala tu. Esterháziovci a niekoľko Pálfiovcov ostalo v meste bývať tiež. Aj niekoľko Aboniovcov.

Táto princezná Odescalchi prišla každý deň a zostala od desiatej do dvanástej. Voda v Dunaji [bazéne] bola studená, ale my pravidelní návštevníci Dunaja sme si na ňu zvykli. Sedeli sme na okraji bazéna, na schodoch, po ktorých sa muselo vojsť, a namáčali sme si nohy.

Princezná Odescalchi prišla každý boží deň desať minút po desiatej. Samozrejme, nie v plavkách s krátkym rukávom ani bez rukávov, mala na sebe blúzku po lakte a nohavice siahajúce pod kolená. Oblečená v týchto háboch vliezla do vody, dvakrát preplávala bazén, vyšla z vody a potom nám po nemecky povedala: „So jetzt konnt ihr gehen“ [Tak a teraz môžete ísť]. Predpokladám, že tam bolo viac nežidovských ako židovských žien, ale takmer každý deň sem prichádzala aj moja mama a stretávali sme sa tu.

Mávala som aj hodiny klavíra. Naozaj som ich nemala rada a ani som poriadne necvičila. Ale chodila som na ne, pretože bolo dôležité vedieť hrať na klavíri. Dievčatá z takzvaných dobrých rodín chodili na všetko. Keď som sa vydala a usadili sme sa, prvé, čo som urobila, bolo, že som predala klavír a odvtedy som si k nemu už nesadla. 

Už si nespomínam, koľko som mala rokov, či 15 alebo 16, keď mi rodičia povedali, že sa musím naučiť ďalší cudzí jazyk, teda okrem slovenčiny, nemčiny a maďarčiny, ktoré sa nepočítali medzi cudzie jazyky. Vtedy sa všetci učili francúzštinu. Jazyk diplomacie bola francúzština. Poslali ma zapísať sa do jazykovej školy.

Jazyková škola vtedy sídlila na Hviezdoslavovom námestí. Učebne boli v rade na dlhej chodbe, boli to malé miestnosti, pretože na jeden kurz nechodilo veľa študentov, maximálne šesť alebo osem. Na každej učebni bol zoznam. Na taliančinu, na angličtinu, samozrejme, na nemčinu a francúzštinu. Rozhliadla som sa okolo seba a pomyslela si: Kde je francúzština? Pred dverami totiž stálo toľko ľudí, že som sa k zoznamu nemohla dostať. Zistila som, že všetci čakajú na francúzštinu, aby sa dostali dovnútra a zapísali sa. Išla som teda ďalej, ďalšia bola angličtina. Nikto pred dverami nestál. Zaklopala som a vošla. Veľmi milo ma privítali a zapísala som sa.

V učení sa angličtiny som bola medzi vrstovníkmi výnimka. Hneď po zápise som išla za svojou vtedajšou priateľkou, ktorá bola kresťanka. Mala som len kresťanské priateľky. (Šesť z nás sa kamaráti dodnes, ja som jediná Židovka.) Presvedčili sme jej matku, že bude oveľa lepšie, keď bude študovať angličtinu.

Po príchode na hodinu sme zistili, že sme len dve. Mali sme veľmi milú učiteľku. Žila dva roky v Bratislave a okrem angličtiny nevedela ani slovo v inom jazyku. Od začiatku s nami hovorila len po anglicky. Naozaj môžem povedať, že po dvoch semestroch sme sa dokázali dohovoriť. Po dvoch rokoch som prestala chodiť na kurz, ale stále som veľa čítala [v angličtine].

Po škole som sa zamestnala v továrni Klinger, na zahraničnom oddelení. Bola to rakúska spoločnosť, ktorá mala v Bratislave veľký závod, kde pracovalo 220 zamestnancov. Tu v Bratislave vyrábali dve veci, záhradné hadice a popruhy.

Pri práci bola potrebná dobrá znalosť angličtiny, pretože výrobky sa vyvážali najmä do Indie. Celá korešpondencia prebiehala v angličtine. Môj šéf bol Čech z Prahy, ktorý hovoril po anglicky tak plynule ako po česky. Keby som nevedela po anglicky, nedovolil by mi u neho pracovať. Musela som písať jeho anglické listy tak rýchlo, ako mi ich diktoval. Naozaj som musela dobre vedieť jazyk.

Moja mladšia sestra chodila na rovnakú základnú školu ako ja, potom sa dostala na lýceum, ale nezostala tam. Prešla na obchodnú školu. Tam aj zmaturovala. Sestra je úplne iný typ ako ja. Predovšetkým bola vždy oveľa krajšia.

A tiež bola neuveriteľne zručnou ženou v domácnosti. Ja veru nie. Ona krásne vyšívala, skvele piekla, takže sa venovala takýmto typicky ženským veciam. Bola vynikajúca v každej oblasti, v ktorej som ja nebola. Nikdy som nedokázala poriadne pliesť ani háčkovať. Síce som sa to naučila, ale nepatrilo to k mojim obľúbeným činnostiam. Moja sestra však, kým žila, pozerala televíziu a popritom sa jej obe ruky hýbali, pretože plietla. V športe nevynikala. V tom nebola až taká dobrá. Ale ovládala jazyky.

V Bratislave existovalo asi tridsať spolkov, ktoré sa zaoberali organizovaním kultúrnych podujatí. Rada by som spomenula niečo o plesovej sezóne. Plesová sezóna, začiatok karnevalového obdobia, bola naozaj, naozaj veľká vec.

Pravidelne sa organizoval aj židovský ples s názvom Menza. Na plese Menza som bola len dvakrát v živote, ale neviem povedať, prečo len dvakrát. Bolo to dva roky po sebe. Šlo o veľmi krásny a nesmierne elegantný ples. Bolo úplne prirodzené, že tam bol aj starosta mesta.

Doktor Vavro Šrobár, [16] minister s plnou mocou pre správu Slovenska, síce sám na ples neprišiel, ale vždy poslal za seba nejakú kultúrnu osobnosť. Na plese bolo veľa právnikov, ktorí si priviedli svojich kresťanských priateľov a kolegov. Takže na týchto veľmi elegantných a veľmi úspešných menzových plesoch boli aj kresťania.

Neviem presne, koľko ich bolo, ale boli tam. Keď bol ples právnikov, určite aspoň štvrtina z nich boli Židia. Potom sa konal ples lekárov, prirodzene, aj tam boli Židia. O čom inom by bolo obdobie fašiangov? Spoločne sme oslavovali.

Aj moji rodičia chodili do spoločnosti. Otec bol členom ekonomického klubu. Chodil tam hrať karty a mňa tam rodičia brávali na tanečné večery. Okruh matkiných priateľov tvorili samé židovské dámy. S nežidovskými susedmi sme mali tie najlepšie možné vzťahy, nikdy nedošlo k nedorozumeniu alebo niečomu podobnému, na celej ulici vládla absolútna slušnosť. Ale taký druh priateľstva, že by sa navzájom navštevovali… to tu nebolo. Priatelia mojich rodičov boli všetci Židia a navyše nie ortodoxní.

Keďže v Bratislave žili aj otcovi bratranci, často sme ich navštevovali. Otcov najstarší bratranec bol mestským poslancom. Spomínam si, že kým som žila doma, otec s bratrancom sa nikdy nepohádali, v otázkach politiky sa úplne zhodli.

V období medzi dvoma vojnami nebol cítiť antisemitizmus. Ani moji rodičia nepociťovali žiadny antisemitizmus. Otec sa často stretával s kresťanmi a priatelil sa s nimi. Stretávali sa na ulici, hrával karty s mnohými členmi Klubu ekonómov, lekárov a všelijakých iných, ale vzájomné návštevy akosi nevychádzali. Dnes sa mi zdá, že tu bola určitá segregácia, ktorá pochádzala zo židovskej strany. Neskôr to prestalo.

Moji rodičia boli športovci. Často sme chodili spolu plávať. Aj tu som si niečo všimla. Matka bola v športovaní absolútna výnimka. Jej generácia nechodila pravidelne plávať.

V sobotu a vo sviatky nám dovolili robiť čokoľvek [to znamená, že rodina nedodržiavala sabat]. Ak bolo pekné počasie, chodili sme na výlety, napríklad na Devín alebo k rieke Morave. Devín bol naše obľúbené miesto.

Na Devín sme chodili loďou, v tom čase to bolo veľmi lacné. Cesta stála len jednu korunu. Mali tam skvelú piesočnú pláž. Samozrejme, že sme sa išli pozrieť aj na zrúcaninu hradu. Tiež sme navštevovali Horský park alebo Sandberg (Pieskovec). Dolné Karpaty sú plné turistických miest. Kúsok sme vždy cestovali vlakom a potom sme išli pešo. Veľmi seriózne sme sa venovali turistike.

Čo robili rodiny počas letných večerov? Nemali sme televíziu a do roku 1928 ani rádio. Bolo prirodzené, že v lete sme sa po večeri prechádzali po brehu Dunaja. Na rohu Rybárskej brány a dnešnej Štúrovej ulice, kde práve začali obnovovať niekoľko tanečných sál, bola krčma Kern s veľmi peknou terasou.

Prechádzka sa zvyčajne končila tým, že si otec sadol na pivo a ja som si dala „krochedli“ alebo zmrzlinu. Mala by som asi vysvetliť, čo je krochedli. Bol to malinový sirup, ktorý ste museli vypiť okolo takej malej guľôčky. Ak ste tú guľôčku stlačili, vydala zvuk „grrr“. V lete sme tam chodili každý deň.

Iba príležitostne sme si po ceste niekde sadli. Bolo veľmi príjemné prechádzať sa po brehu, chodili sme až tam, kde je dnes PKO [Park kultúry a oddychu]. Devínsky breh bol pekne udržiavaný, s množstvom kvetinových záhrad. Hotel Devín vtedy ešte neexistoval.

Stáli tam staré domy, z rohu bolo vidieť Pálffyho palác. Boli tam roztomilé jednoposchodové vily. Samozrejme, mesto vtedy vyzeralo úplne inak, netreba zabúdať, že Bratislava vtedy nebola až takým veľkým mestom.

Letné prázdniny boli všade na päťdesiat až šesťdesiat percent podobné. Takmer všetky rodiny robili to isté. Existovali tri druhy letných dovoleniek. 

Prvou možnosťou bolo zostať doma a chodiť sa kúpať do bazéna na Dunaji alebo na pláž, na Lido. Bolo možné si kúpiť sezónnu permanentku. Permanentka na breh Dunaja umožňovala vstup do bazénov a chatiek vyššie na brehu rieky a do štvorcových stanov priamo na brehu. Mohli ste si na sezónu tento štvorcový stan prenajať a tráviť tam čas. Bolo si treba len vziať skladaciu stoličku a za pekného počasia tam ísť vždy, keď ste mali príležitosť. To bola jedna z možností dovolenky, asi tá najbežnejšia.

Druhou možnosťou bolo ísť na dva týždne do Tatier. Mimochodom, do Vysokých Tatier sa veľmi nechodilo, len do Nízkych Tatier. Chodili sme napríklad do Korytnice či do Ružomberka, ktorý som dobre poznala. Ružomberok bol veľmi odlišný od Bratislavy!

Tretia možnosť, vlastne asi som mala povedať druhá, lebo sme tam často chodili, bola dole k Balatonu [dnešné Maďarsko]. Počas leta som najradšej chodila na Balaton. Jazero bolo veľmi pekné a čisté, mám z toho obdobia aj veľa fotografií. Na Balaton sme chodili veľmi radi, bola som tam toľkokrát, že ani neviem povedať presné číslo. Tiež tam bolo výborné vlakové spojenie, nemuseli ste ani prestupovať. Vlakom sme mohli ísť priamo do Bogláru alebo Fonyódu [dediny pri Balatone]. Samozrejme, nie do Siófoku, pretože v Boglári bolo podstatne lacnejšie. Československá koruna bola vtedy veľmi silná. V Československu sme žili v lepšej ekonomickej situácii, ako žili vtedy v Maďarsku.

Tam, kde sme bývali, volali moju mamu „madam sokološ“, vždy sme mali prenajatú izbu, za ktorú sme platili tvrdou menou. Česká koruna sa v Maďarsku volala „sokol“. 

Neviem o nikom zo známych mojich rodičov, kto by bol chodil na dovolenku k moru. Chodili do Tatier alebo do neďalekých kúpeľov v Karlových Varoch, kde sa liečili. Tí, ktorí mali problémy s pľúcami, chodili do Merana[17]. Veľké cesty do zahraničia stáli veľa peňazí, a preto neboli obvyklé.

Neviem, kedy som prvýkrát sedela vo vlaku, pamätám si len, že sme išli do Veľkého Medera. Vo Veľkom Mederi žila jediná sesternica môjho otca, ktorá mala dve dcéry. Bola som ešte na základnej škole, keď sme sa tam vybrali na výlet. 

Chcela by som vám povedať jednu zábavnú príhodu o automobiloch, ktorá je pomerne charakteristická pre toto obdobie.

Muži sa zvyčajne vracali z práce na obed domov. Ja som chodila do školy hore na Palisádach, čo bolo dosť ďaleko od nášho domu. Doma mi povedali, že musím chodiť domov cez centrum mesta – Michalskú ulicu, Hlavné námestie a úsek pred divadlom. Raz, keď nám zrušili hodinu, som sa vydala na cestu domov o niečo skôr ako zvyčajne. Samozrejme, pretože mi to zakázali, išla som cez Trhové námestie, okolo miesta, kde dnes stojí Manderlák, a tam som narazila na otca, ktorý práve vyšiel z banky a išiel na obed.

Zastavil sa a ja som sa takmer prepadla od hanby, že sme sa tu stretli. Otec mi povedal: „Vieš, že sa mi nepáči, že tadeto chodíš, ani nevieš, aké je to nebezpečné! Minulý týždeň som tu videl prechádzať auto!“

Nikdy sme nedodržiavali sabat. Ani moji starí rodičia. Len Nový rok a Jom Kippur (Deň zmierenia). Na Pesach sme nemali seder. Ale párkrát, keď som bola dieťa, ma otec zobral na sederovú večeru, ktorú organizovala náboženská obec.

To bolo maximum, a aj to urobil len preto, aby som to aspoň raz videla a zažila. Kúpili sme macesy (nekvasené chleby, používa sa aj ako označenie špeciálnej múky vyrobenej z týchto chlebov), ale jedli sme ich spolu s chlebom. Pesach (niekedy ľudovo nazývaná židovská Veľká noc) bol pekný sviatok, rovnako ako aj ostatné židovské sviatky. Na Pesach všetci varili naozaj chutné jedlá, napríklad naši známi, ktorí vedeli, že sviatok neslávime, robili z macesu rozprávkové koláče a podelili sa s nami.

Dodnes mávame v období Veľkej noci doma macesy a robíme z nich knedle. Jediný, kto ich má rád, je môj zať, ktorý nie je Žid. Naša domácnosť nebola kóšer. Jedli sme vždy všetko, všetko, čo bolo chutné.

Postili sme sa len na Deň zmierenia. Všetci, aj ja. Rada by som vám povedala niečo o pôste. Po vojne, keď som sa znovu vydala, som v roku 1947 odišla s manželom do Švajčiarska – on bol oficiálne vo Švajčiarsku, takže som mohla ísť s ním. Bolo to prvýkrát, čo som bola na takzvanom Západe, a bol Jom Kippur.

Povedala som manželovi: „Poďme si dnes dať niečo dobré, pretože sa budem postiť až do zajtrajšieho večera.“ Už som si zistila, kde je chrám. Bolo to v Ženeve. Povedal mi: „Poďme sa len normálne najesť, už si sa dosť postila na celý život, keď si bola v lágri [tábore].“ Nenechala som to tak a postila som sa.

Neraňajkovala som, ale keď sa mi žalúdok začal búriť, dala som si obed. Netrvalo to ani dve hodiny a dostala som – prvýkrát v živote a dúfam, že naposledy – takú koliku [žalúdočné kŕče], že to málo peňazí, čo sme mali, sme museli minúť na lekára, aby mi dal injekciu za drahé švajčiarske franky. Dodnes som presvedčená, že to bol Boží spôsob, ako ma potrestať za to, že som jedla. Odvtedy som sa vždy postila. V sedemdesiatke som sa postila len pol dňa, teraz sa už nepostím.

Moji rodičia nechodili do chrámu na Nový rok ani na Jom Kippur, ale chodili na sviatok, počas ktorého sa prednášali modlitby za mŕtvych. [Posledný deň Pesachu, druhý deň Šavuotu, počas Semini Aceret a na Jom Kippur sa koná maskir, teda spomienka na mŕtvych.] Robím to aj ja. Keď je maskir, chodím do synagógy.

Moji rodičia boli veriaci. Nie však, čo sa týka dodržiavania náboženských zvykov a pravidiel, ale toho, čo bolo vhodné pre dobrého Pána. Nikdy som sa doma nestretla s náboženstvom a náboženskými tradíciami, alebo podobnými vecami. Nikdy som nepočula o bat micva, až neskôr, keď som už bola dospelá. Určite som si však z domu odniesla určitú vieru a tá vo mne zostala dodnes.

Tak to bolo aj u mojich rodičov a vo mne sa to ešte viac prehĺbilo. Teraz v starobe, keď mám veľa problémov, s ktorými musím bojovať, môj dobrý pocit vychádza z toho, že som Židovka. Nechcela by som byť ničím iným.

V dnešnej dobe vždy oslavujeme Vianoce. Raz v detstve som prišla domov s tým, že všetky dievčatá hovorili o vianočných stromčekoch a ja som si uvedomila, že som jediná, ktorá ho nemá. Tak môj otec išiel do cukrárne a cestou kúpil aj umelý vianočný stromček. Nebol veľký, ale ozdobili sme ho cukríkmi a postavili ho v jedálni. V tom istom čase bola Chanuka. Samozrejme, zapálili sme aj chanukové sviečky, zatiaľ čo sa otec modlil. Keďže sa to zhodovalo s dvadsiatym štvrtým, zapálili sme sviečku aj na stromčeku.

Strom sa prevrátil a začal horieť. Mama mala dosť rozumu, aby cez horiaci strom prehodila obrovský obrus. Oheň netrval dlhšie ako dve alebo tri minúty a následne bolo všetko v poriadku, ale mama povedala: „To sa už nikdy nestane, milostivý Pán nám pohrozil, aby sme na Chanuku nezapaľovali sviečky na vianočnom stromčeku.“

Skutočne sme to odvtedy už nikdy neurobili. Až doteraz [do 70. rokov 20. storočia] som už nikdy nemala vianočný stromček, ale žiadny nebol krajší ako ten prvý, čo priniesol otec. Ja mám vianočné sviatky veľmi rada. Akosi sa mi zdá, že veľa vskutku zlých ľudí je na Vianoce o niečo milšia.

Po ukončení školy som najprv pracovala v poisťovni, ale len krátko. Najdlhšie som pracovala v továrni Klinger. [18]

Jeden z mojich strýkov bol členom predstavenstva a priviedol ma do firmy. Vtedy sme veľa pracovali, dokonca aj v sobotu. Bola to veľmi dobrá životná škola. Všetka komunikácia prebiehala v nemčine. Keďže som chodila na lýceum a nie na obchodnú školu, neučila som sa stenografiu. V práci som si ju však rýchlo osvojila, boli so mnou veľmi spokojní, len som nevedela čítať zápis. Jedna staršia kolegyňa mi čítala môj vlastný stenografický záznam. Bola som tam niekoľko rokov, až kým ma nevyhodili. Nemci obsadili fabriku a niekoľkých z nás vyhodili, lebo sme boli Židia. Hlavný inžinier bol Žid, jeden z riaditeľov tiež. Mňa vyhodili až ku koncu, lebo som bola zamestnaná na exportnom oddelení a aj Nemci potrebovali moje znalosti angličtiny.

V medzivojnovom období sa o politike hovorilo len minimálne. Politici politizovali, ale obyvatelia nie – tí si uvedomovali, čo sa deje. Celkovo asi desať percent obsahu novín tvorila politika, zvyšok bola reklama, nachádzali sa tam aj poviedky či literárne práce. Vtedy to bol úplne iný život. Predpokladám, a verím, že sa v tom nemýlim, že myslenie môjho otca bolo trochu v sociálnodemokratickom duchu. Možno to s tým nesúvisí, ale keď som nad politikou sama uvažovala, činnosť sociálnych demokratov mi bola najsympatickejšia.

Nikdy som sa nezúčastňovala na žiadnych politických aktivitách. Politika bola pre mladých ľudí úplne neznáma vec. Dokonca sme ani nepoznali meno premiéra. Avšak niektorí mladí, o tri alebo štyri roky starší ako ja, už boli komunisti. Pamätám si, že som bola dva- či trikrát vonku s jedným mladým komunistom a, samozrejme, bol veľmi presvedčivý, lebo som tomu celému nerozumela.

Začala som doma opakovať, čo mi hovoril, no nie preto, že by to boli moje vlastné myšlienky, ale preto, že mi to imponovalo. Otec bol zásadne proti, naozaj sa mu to nepáčilo. Vravel mi: „Láskavo ťa prosím, aby si tie leninské veci nechala na pokoji. Zabudni na ne, sú to veľmi nepríjemné veci. Nemusíme o nich hovoriť.“

Otec sa ma snažil od takýchto myšlienok odradiť. Tu a tam som sa s nimi opäť stretla, bolo to také hnutie, podobne ako bol sionizmus hnutím pre Židov. Ja som nebola sionistka. Nebola som súčasťou žiadneho hnutia.

Je pravda, že som hrávala tenis v Makabi a venovala sa ľahkej atletike [pozri Športový klub Makabi v Československej republike] [19]. Plávala som v ŠK Bar Kochba,[20] ale mala som viac nežidovských ako židovských kamarátov. Do začiatku roku 1938 som bola „Čechoslováčka“.

Okruh mojich priateľov tvorili ľudia s vyšším spoločenským postavením. Samozrejme, bolo tam aj niekoľko zmiešaných manželstiev. Až do roku 1939 to bolo prirodzené. Moji židovskí známi, samozrejme, využívali pri zoznamovaní šadchen (hebrejsky dohadzovač). Dohadzovačka napríklad našla nejaké dievča, povedzme ak hľadali také, ktoré malo veľké veno. Ale tie, čo mali veľké veno, zasa chceli, aby im našla ženícha, ktorý mal nejaký titul, aspoň inžiniera alebo doktora, právnika alebo lekára. Takýchto dievčat bolo v mojom okruhu priateľov niekoľko a väčšina z nich nebola židovského pôvodu. Spojil nás šport. Nezáležalo na tom, či som súťažila za tím Makabi a či oni súťažili v slovenských športových kluboch [teda v nežidovských športových kluboch], vzájomne sme súperili a spolu sme športovali.

Obdobie vojny

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Hitler [stal sa kancelárom]. Dovtedy sme nemali ani potuchy o tom, čo je to antisemitizmus, predtým sme o ňom nepočuli. Je hrozné vôbec vypovedať, čo sa začalo diať v Nemecku, keď prijali židovské zákony.

Prví [nemeckí] židovskí emigranti utekali do Česka, nie k nám. Rok 1938 bol pre nás strašný. Po odstúpení Masaryka sme už Benešovi [21] neverili, bol to taký Čech, čo nemal dobré vzťahy ani so Slovákmi, a už vôbec nie s Maďarmi. Nikdy neurobil nič dobré pre Židov, takže sme mu veľmi neverili. 

Po roku 1936 sa objavil akýsi prízrak, medzi Židmi panoval pocit, že Masaryk je preč, tak sme sa pýtali, čo teraz bude. Tento podivný pocit trval až do 12. marca 1938, keď Hitler obsadil Rakúsko [pozri Anschluss] [22] a prišli prví emigranti z Viedne a Rakúska, ktorí nám toho veľa povedali.

Spočiatku sme im neverili. Nechceli sme veriť, že sa v prvý deň po anšluse vo Viedni diali také veci, ako napríklad, že Židia museli drhnúť zubnými kefkami to, čo je teraz Judenplatz. Nemysleli sme si, že by to mohlo byť možné.

To sme sa už naozaj báli a potom sa začala emigrácia. V zime v decembri 1937 a januári 1938, bola situácia už neistá. Raz týždenne som sa stretávala s okruhom svojich priateľov v hoteli Carlton [jeden z najstarších a najváženejších hotelov v Bratislave]. A vtedy – mladí ľudia sa neboja, ani my sme sa nebáli – sme videli demonštrácie.

Nie vojenské, ale Nemcov, ktorí chodili sem a tam a kričali: „Lieber Führer mach uns frei vor der Tschechoslowakei.“ Ukázali sa aj Maďari, ktorí kričali: „Červená, biela a zelená, Bratislava je opäť maďarská.“ Slováci nemali osobitný dôvod demonštrovať, ale už existovala Hlinkova strana a vytvárala sa aj garda.

Aj oni sa zúčastnili, no už si nepamätám, čo kričali. Ich demonštrácie nemali toľko účastníkov, keďže boli skôr lokálne. Demonštrovali najmä Maďari a Nemci.

Vysťahovalectvo sa začalo už po roku 1933. Nebolo to jednoduché. Do Ameriky ste nepotrebovali len víza, ale aj pozvanie. A osoba, ktorá pozývala emigranta, sa musela zaviazať, že bude plne podporovať emigranta a nebude zaťažovať Spojené štáty. Na to, aby ste pozvanie dostali, ste v Amerike museli mať naozaj dobrého priateľa alebo príbuzného. Bolo to veľmi ťažké.

Najjednoduchšie bolo ísť do Francúzska, francúzske víza sa získavali ľahšie. Francúzska vláda to vtedy ľuďom trochu uľahčila. Emigrovali najmä pesimisti, tí, ktorí na situácii už nedokázali vidieť nič dobré. 

Optimisti ako ja a členovia mojej rodiny zostali, pretože sme si hovorili, že v krajine, kde je hlavou štátu katolícky kňaz [Jozef Tiso][23], sa predsa nemôžu diať také hrozné veci, aké sa dejú v susedných krajinách. No… a tým sa začali problémy.

Hoci, ako som vravela, počas prvej Československej republiky sme nikdy – ani ja, ani nikto z mojej rodiny – nepocítili antisemitizmus. Situácia sa však po vyhlásení samostatného Slovenského štátu zmenila a aj ja som antisemitizmus počas vojny párkrát pocítila.

Čo sa týka Bratislavy, tu sa toho až tak veľa nezmenilo. Boli tu síce Hlinkove gardy, ale tie boli celkom znesiteľné, neboli také obludné ako v iných krajských mestách. Počula som, že tam bola situácia výrazne horšia! Keď zaviedli systém žltých hviezd [pozri Žltá hviezda na Slovensku] [24], niektorí z nás museli spočiatku nosiť šesťcentimetrovú hviezdu našitú na časti odevu viditeľnej pod kabátom. Neskôr vyšiel príkaz, že pracujúci ju nemusia nosiť, ak sú v zamestnaní.

Potom prišlo ďalšie nariadenie, prikazujúce pracujúcim, aby nosili plastovú hviezdu a pripínali si ju špendlíkom na oblečenie. Keď som išla po ulici a uvidela niekoho známeho, bolo to veľmi trápne, lebo sa pri mne nemohli pristaviť, a tak sa radšej otočili a šli preč. Pri každej príležitosti som cítila, aké je to aj pre nich trápne a ako sa dokonca hanbia.

Prvým hrozným zážitkom pre mňa bolo, keď raz prišiel domov môj otec. Mal v to popoludnie nejaké vybavovačky a povedal, že ho nejaký mladý muž slovne napadol a dokonca mu dal facku. To bolo naozaj hrozné, už len keď som o tom počula.

Po vzniku Slovenského štátu[25] vychádzali každý týždeň ďalšie a ďalšie protižidovské nariadenia. Najprv sme museli odovzdať všetky cennosti, šperky, kožušiny – nielen celé kožuchy, ale aj kabáty s malými kožušinovými goliermi. Museli sme odovzdať aj svoje rádiá, takže sme neboli informovaní o tom, čo sa deje vo svete. Práve som si spomenula, že som vtedy musela priniesť aj svoje športové vybavenie.

Veľmi ma to mrzelo – zvlášť lyžiarske vybavenie, lebo lyže boli v tom čase veľmi drahé. Museli ste tam osobne prísť a predložiť ich. Naozaj ma bolelo srdce, keď som sa musela rozlúčiť s týmito vecami. So zlomeným srdcom sme odovzdali naše veci.

V roku 1940 sme ešte netušili, že čoskoro príde čas, keď budeme odovzdávať nielen svoje cennosti, ale aj životy.

Podľa protižidovských zákonov [v Slovenskom štáte],[26] ak niekto dostal prácu, dostal aj pracovné povolenie. Ja som v tomto smere mala ako jediná z rodiny šťastie. Advokátska kancelária otcovho synovca, ktorá sídlila v Bratislave, bola arizovaná. Arizoval ju jeden z troch bratislavských starostov. Viete, Bratislava mala v tom čase nemeckého, slovenského aj maďarského starostu. Maďarským starostom bol Dr. Viktor Forster, ktorý arizoval kanceláriu, ale ja som v kancelárii mohla zostať pracovať aj naďalej. Dr. Forster mi vždy úspešne vybavil pracovné povolenie. Veľmi často, niekedy každý deň, som musela chodiť na súd. Bolo to v čase, keď sme ako pracujúci museli nosiť len malú židovskú hviezdu. Mala som strach a vždy som v rukách držala spisy, pretože v Bratislave bolo spolu 200 mladých [Hlinkových] gardistov v uniformách – samých seba nazývali astronómovia –, ktorí chodili po meste a hľadali Židov, ktorí nenosili hviezdu, aby ich potrestali.

Pokuta bola sto korún, čo bolo veľa, dnes sa táto suma rovná asi tisíc korunám. Spoznala som dvoch mladých mužov. Hviezdu som spravidla stískala v ľavej ruke, a ak som niekde uvidela gardistu, rýchlo som si ju pripla. Tých dvoch som si však všimla príliš neskoro, ale snažila som sa hviezdu si rýchlo pripnúť. Zastavili ma a povedali: „Buď veľmi opatrná, raz by si mohla dostať otravu krvi, ak si pichneš do prsta.“ Takže v tej dobe boli aj takíto ľudia, čo ma nechali ísť.

Musím spomenúť jednu zaujímavú postavu, už len preto, že uprostred všetkej tej obludnosti sa sem-tam udialo zopár ľudských vecí. To, čo dnes nazývajú Námestím SNP, bolo v tom čase Námestím republiky. Na mieste, kde je tržnica, boli stánky zeleninárov, ale hlavne tam predávali ovocie.

Keď som prechádzala okolo, všimla som si, že majú krásne hrozno. Pomyslela som si, že keby som mohla kúpiť nejaké hrozno pre mamu, bolo by to skvelé! Stála som a váhala, pretože Židia mali zakázané tam nakupovať.

Ako som tam tak stála, videla som, že sa blížia „astronómovia“, nevšimli si, že som si rýchlo pripevnila hviezdu. Gardisti ku mne podišli a spýtali sa: „Čo sa tu stalo, že tu postávate?“ Odpovedala som pravdivo, že závidím tým, čo si môžu kúpiť hrozno, lebo by som si ho tiež rada kúpila.

Povedali, aby som im dala päťdesiat korún, išli, kúpili mi dve kilá hrozna – ledva som ho všetko odniesla domov – a potom zmizli. Takže občas ste narazili aj takéto osoby. Samozrejme, že išli ďalej a veselo trestali tých, ktorých stretli.

Takto sme žili až do roku 1942. Prvá skupina dievčat odišla 26. marca 1942. [27] Hovorili, že odvážajú na prácu do Poľska všetkých vo veku od 16 do 30 rokov, a, samozrejme, mysleli tým aj ženy, ktoré nemali manželov, boli rozvedené alebo vdovy.

Bohužiaľ, deväťdesiat percent z nich skutočne vzali. Matky odprevadili svoje mladé dcéry na stanicu a tam ich odovzdali. Trvalo dlho, kým sme sa dozvedeli pravdu o Osvienčime[28], dovtedy to bol neznámy pojem. Prešlo pár mesiacov, kým sme si uvedomili, že to naozaj nie je pracovný tábor, ale niečo iné. Rok 1942 bol pre nás strašný, plný obáv.

Samozrejme, že Židov zobrali na nútené práce.[29] Niekedy v priebehu roku 1942 odviedli do Ilavy manžela mojej sestry, môjho manžela aj môjho otca, ktorý mal päťdesiatpäť rokov. Prebiehala tam výstavba vodnej elektrárne. Môj otec a dvaja ďalší muži pracovali vo vodnej elektrárni. Moja matka, mladšia sestra a ja, ako aj ďalší príbuzní, sme mali špeciálny preukaz, v ktorom stálo, že kým tam muži pracujú, máme chránený štatút.

Sídlo mestskej polície sa nachádzalo v budove dnešnej starej radnice. Jej veliteľom bol Kozinka. Kozinka len tak zo zvyku posielal policajtov naháňať Židov, nechával ich odvádzať do táborov alebo na výsluchy. 

Za ten čas, čo naši muži neboli doma, nás polícia predviedla jedenásťkrát. Na stanici niekto pozrel na náš preukaz, oznámil, že je všetko v poriadku, a poslal nás domov. Kým sú ľudia mladí, nemajú taký strach, a ja som nebola zbabelá, a tak som im raz večer – bola to jedenásta kontrola – povedala: „Pozrite sa, do šiestej ráno nesmieme vyjsť na ulicu. Ideme domov, ale nie sami. Prosím, prideľte nám sprievod.“ A naozaj nám dal policajta, ktorý nás odprevadil domov, a už nikdy nás v noci nepredviedli na stanicu. Neviem, či to bolo pre to, čo som povedala, ale podstatné je, že sa to stalo.

Jedna z mladých žien, ktorej manžel bol tiež v Ilave, prišla k nám domov a povedala nám, že práve dostala správu, že našich manželov odviezli do tábora v Žiline, odkiaľ ich budú deportovať ďalej. [Na území Slovenska bolo veľa zberných táborov, ale všetky vlaky zo Žiliny išli do Osvienčimu.]

Opäť som potrebovala dobré konexie a aspoň tisíc korún, čo bola vtedy veľmi veľká suma peňazí. Do hodiny som na ministerstve zahraničných vecí dostala povolenie vycestovať. Nasadla som na vlak a išla do Žiliny – prvýkrát v živote som navštívila Žilinu. Tam som opäť narazila na sudcu s humánnymi vlastnosťami, ktorý sa týmito vecami zaoberal. Povedala som mu, aká je situácia.

Nebudem vám rozprávať všetky podrobnosti, ale úspešne som získala povolenie a dostala som sa do lágra [nemecký výraz pre tábor], kde držali môjho otca. Ako starší človek nemohol pracovať. Získala som povolenie s jeho menom, takže sa dostal z tábora. Otec mi medzitým povedal, kde pracuje môj manžel a švagor a že sa z práce vrátia o piatej. Otec bol najstarší, musela som ho zachrániť ako prvého.

Dala som sa dokopy a vošla dnu. Otec sa veľmi potešil, zbalil si všetko, čo mal, a s ruksakom na pleci sa so mnou vydal na odchod. Cestou som dala otcovi povolenie. Otec si ho prečítal, zastavil sa a hovorí: „To nie je moje meno, ja nepôjdem. Nikdy v živote som neurobil nič nečestné a neurobím to ani teraz.“

Samozrejme, že to bol falošný preukaz totožnosti, bol na meno niekoho, kto už nežil. Štipla som ho do ramena, aby bol ticho, a odtiahla ho odtiaľ preč. Nakoniec sme sa dostali von z tábora a ja som povedala: „Otec, pre lásku božiu, je to takto…“ A vysvetlila som mu, ako sa veci majú. Môj otec bol zachránený. Ešte som musela zariadiť veci pre môjho a sestrinho manžela. 

V Žiline sa v blízkosti stanice nachádzal hotel, takzvaný Grand Hotel. Izby sa tam dali prenajať na hodinu. Vošla som tam a požiadala o izbu. Len čo recepčný uvidel mladú ženu so starším mužom, hneď som dostala kľúč, vzala som otca hore a zamkla dvere.

Dala som mu noviny a povedala mu: „Sadni si sem a čítaj. Neviem, kedy sa vrátim. Neodchádzaj, neodpovedaj na žiadne zaklopanie na dvere, nič. Vezmem ti kľúč, aby ti neotvorili dvere a aby si ich ani ty nemohol otvoriť. Idem zariadiť veci pre chlapcov.“

Recepčný sa na mňa pri odchode pozrel, tak som mu povedala, že idem kúpiť víno. Odišla som a šťastie mi naozaj prialo – a moje konexie, samozrejme –, zariadila som, aby dvoch mladších mužov poslali do vlaku, ktorý išiel do Novák,[pracovného tábora][30] nie do toho, ktorý išiel do Osvienčimu.

Keď som to vybavila, vrátila som sa k otcovi, ktorý ma čakal v hoteli, a odišli sme. Recepčný povedal: „Ani sa nečudujem, že ste skončili tak rýchlo, ste pekná mladá žena, a predsa idete s takým starým mužom.“

Išli sme na vlakovú stanicu a nastúpili do Tatranského expresu, v ktorom mali Židia zakázané jazdiť. Usadili sme sa v jedálenskom vozni, čo bolo pre Židov úplne nemysliteľné. Objednali sme si večeru, ale otec od nervozity nemohol prehltnúť ani kúsoček. Dostali sme sa domov.

Na druhý deň som požiadala o ďalšie cestovné povolenie, aby som sa mohla ísť pozrieť do Novák, či už dorazili naši muži. No a takto som v roku 1942 zachránila svoju najbližšiu rodinu, nikto z nich nebol deportovaný za hranice krajiny. Ako viete, deportácie sa zastavili v roku 1943.

Počas vojny sme sa štyrikrát sťahovali. Stále vychádzali nové nariadenia, na ktorých uliciach môžeme ako Židia bývať a na ktorých nie. Okrem iného jedno nariadenie hovorilo, že nemôžeme bývať ani v dome postavenom po roku 1938 alebo v takom, kde je ústredné kúrenie.

V tomto čase sa už mnohí rozhodli ukryť – hovorili sme tomu, že išli „do podzemia“. Začali sme byť trochu optimistickejší a mysleli si, že sa to možno predsa len bude dať nejako prežiť. Takto sme strávili rok 1944 – v tomto roku sa nám dýchalo trochu ľahšie.

U našich kresťanských známych som počúvala londýnske rádio a zisťovala som, čo sa deje, aké sú správy. V roku 1944 už na plážach Normandie prebiehala invázia. [Poznámka: 6. júna 1944 začali Američania a Briti na plážach Normandie inváziu, ktorej cieľom bolo obsadenie Lamanšského prielivu a zabezpečenie vojenského mosta na severozápadné pobrežie Francúzska pred nemeckými vojskami pod vedením Rommela.]

Keď sme sa o invázii dozvedeli, to šťastie vám ani neviem popísať. Plakali sme doma od radosti. Mysleli sme si, že sa to celé raz-dva skončí. Dvadsiateho augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Dovtedy by sa ešte bolo dalo zo Slovenska úspešne ujsť, ale teraz to už bolo nemožné, lebo obe železničné stanice boli úplne uzavreté, nielen políciou, ale aj [Hlinkovou] gardou. Bratislava sa nachádzala vnútri zóny povstania.

V septembri bolo veľmi, naozaj veľmi teplé a príjemné počasie. S niekoľkými priateľmi sme si radi vyšli zaplávať k vode. Moja mama – v tom čase bola ešte relatívne mladá –, traja moji priatelia a ja sme išli plávať.

Smerom na Devín bola malá zátoka, kam nikto nechodil, tak sme sa tam išli kúpať. Raz sme si zaplávali a potom sme sa vrátili. Mama ešte stále plávala, keď sme si zrazu s hrôzou uvedomili, že o pár metrov ďalej sa vyzlieka Kozinka, staromestský riaditeľ policajného riaditeľstva, a mieri rovno do vody. Kozinka sa otočil k mojej mame, ktorá tam plávala, a niečo jej povedal. Mama vyšla z vody. Kozinka plával ďalej.

Nočná mora, čo to môže znamenať?! Matka si sadla a začala: „Predstav si, že Kozinka mi povedal, že máme ísť domov a zmiznúť, lebo nás obsadia Nemci.“ Rýchlo sme sa obliekli a išli domov. Začali sme sa báť – my tri ženy –, čo bude ďalej.

Otec bol doma, nemusel ísť do Novák. Švagra sme úspešne dostali domov už skôr, keď sme mu vybavili pracovné povolenie ako murárovi v stavebnej firme. Presne týždeň pred tým incidentom s Kozinkom sa nám podarilo dostať z Novák aj môjho manžela. Tiež dostal manuálnu prácu v stavebnej firme. Vlastne nás bolo doma niekoľko a, prirodzene, vynoril sa problém, z čoho budeme žiť. Židia si mohli ísť nakúpiť potraviny až po desiatej hodine, takto upravený čas nákupu sme mali pre vojnu. Je pravda, že tu na Slovensku bolo ešte stále čo kupovať. Aj keď po desiatej boli stánky oveľa prázdnejšie ako pred desiatou. Miesto, kde mama denne zvykla nakupovať, bol nemecký obchod, patril nemeckej žene. Raz táto pani povedala mojej mame: „Pani Vidorová, počúvajte, nechajte si tu nákupný košík, dajte si doň zoznam vecí, ktoré chcete, a príďte si poň popoludní.“

Tak sa aj stalo. Odvtedy sme dostali všetko, čo sme naozaj potrebovali. Pani nám vždy zabalila, čo sme potrebovali, zeleninu alebo čokoľvek, čo mama napísala, múku, cukor alebo chlieb. Aj takíto Nemci boli v meste. Chcem to spomenúť, pretože nemôžeme hádzať všetkých príslušníkov akejkoľvek národnosti do jedného vreca. Každá národnosť môže mať slušných a čestných príslušníkov a môžu byť aj zlí a vražední.

Po začiatku nemeckej okupácie Slovenska sme žili vo veľkých obavách. Medzitým sme počúvali správy a vedeli sme, že Nemci majú veľmi, veľmi veľké straty. Žili sme vo veľkej úzkosti… a potom po nás jednej noci prišli [Hlinkove] gardy.

27. septembra 1944 nás stráže odviedli do Ústredne Židov – to bolo tam, kde je dnes židovské komunitné centrum, budova bola majetkom židovskej náboženskej obce. Odviedli nás tam asi 1 500, neviem presne, jednoducho toľko, koľko sa im podarilo v meste zhromaždiť.

V roku 1940 žilo v meste 15 000 Židov. Zostalo ich tu len asi 1 500, ktorých našli v ich bytoch. V Ústredni sme strávili celú noc, stojac na dvoch poschodiach.

Pomerne skoro ráno, ešte pred ôsmou hodinou, sme museli vyraziť. Nemci nariadili, aby sa všetci zoradili do radov po piatich, takzvaných „Fünferreihe“, a takto sme museli pochodovať cez celé mesto až na stanicu, ktorá sa volala Nové Mesto. Táto stanica už dávno neexistuje.

Bolo to na konci Dunajskej ulice. Veľa ľudí stálo vonku na ulici a videli, čo sa deje. Zastavili sa a pozerali sa. Niektorí stáli okolo so sklopenými pohľadmi. Jedna pani sa rozplakala, keď nás zbadala.

Nijako sa neradovali, stáli tam naozaj veľmi smutní, zahanbení. Prišli sme na stanicu a celý deň sme stáli v radoch po päť. V jednom rade sme stáli ja, mama, otec, jedna z mojich tiet a ešte jedna osoba – to bol náš rad piatich ľudí.

Pri každom stĺpe stál Freiwilligenstaffel [FS – nemecký dobrovoľnícky zbor]. Miestni Nemci, ktorí neboli esesákmi, boli Freiwillige, čo bola organizácia podobná SS, len miestna, slovenská organizácia. Každý mal v rukách samopal a mieril na nás.

Chlapík stojaci oproti mne bol môj dávny spolužiak z lýcea. Jeho otec bol učiteľom matematiky. Tento môj spolužiak sa volal Ede [šlo o Eduardovu prezývku] Ulreich. Stál presne oproti mne a mieril na nás samopalom.

Moji rodičia boli zdraví, ale v päťdesiatke už ťažko znášali tú obrovskú úzkosť a mame prišlo zle. Prosila o pohár vody, vraj keby ho mohla dostať, hneď by jej bolo lepšie. Stáli sme tam, bolo veľmi teplo, slnko pálilo. Tak som na Ulreicha zavolala po nemecky: „Magst du mir ein Glas Wasser für meine Mutti bringen?“, teda či by jej mohol priniesť pohár vody. Na to môj bývalý spolužiak povedal: „Kusch, oder ich schiess.“ Drž hubu, lebo budem strieľať.

V súvislosti s Edom Ulreichom poviem ešte jednu vec. Mal malú sestru, bolo to veľmi milé a pekné stvorenie, na ktorú som narazila dva alebo tri roky po vojne. Pozdravili sme sa a potom som sa spýtala: 

„A tvoj brat?“ 

„Je vo Viedni, napíšem mu, že si tu, bude mať veľkú radosť.“ 

Povedala som: „No, určite bude mať radosť! A čo robí Ede vo Viedni?“ 

„Je učiteľom náboženstva na luteránskom lýceu.“

O dobrých pár rokov neskôr vychádzam po schodoch a vidím zvláštnu postavu. Panebože, to je Ede Ulreich! Odišiel veľmi rýchlo smerom k bytu, kde bývala moja mladšia sestra. Rozbehla som sa za ním, ale išiel rýchlejšie ako ja a dobehla som ho až pri bráne. Zavolala som: „Ulreich!“ A potom som sa rozplakala.

Otočil sa s nadpozemským úsmevom a šťastím na tvári, že ma vidí. Prvýkrát v živote som niekomu dala takú facku, že som si necítila ruku. Povedala som: „Ty špinavý, najnižší zo zabijakov, darebácky odpad.“ Facka bola taká silná, že hoci bol oveľa vyšší ako ja, okuliare mu spadli na zem a rozbili sa.

Nepovedal ani slovo, len tam stál ako skamenená socha. Medzitým sa otvorila brána a muž, ktorý tam žil, vošiel dnu a sledoval, čo sa deje. Ulreich tam stál zahanbený, pretože on [ten muž] videl, čo sa stalo. Vzchopila som sa a odišla, akoby som práve dokončila dobre vykonanú prácu.

Potom sa mi stalo niečo, čo si nedokážem vysvetliť. Ako som išla po ulici, rozvzlykala som sa. Neskôr som si myslela, že to bolo možno preto, že ma osud priviedol do takej ponižujúcej situácie, že som udrela inú živú bytosť. Nikdy som nič nezabila, ani muchu. V tábore som videla také obludné veci, že nedokážem spôsobiť záhubu žiadnej inej živej bytosti, dokonca ani lietajúceho chrobáka.

Teraz budem pokračovať vo vlastnom životnom osude. 

Na stanici sme stáli až do poludnia. Potom nás naložili do vagónov. Skončili sme v Seredi[31] čo už bol v tom čase zberný tábor. V Seredi sme boli tri dni, to bolo niečo strašné. Pre nedostatok miesta nás natlačili k sebe, bolo to niečo obludné. Prišli dobytčie vagóny a opäť nás do nich napchali. V nákladných vagónoch nás mohlo byť sedemdesiat, možno aj viac. Keď sme dorazili do Čadce, už sme vedeli, že ideme smerom na Osvienčim.

Presne som vedela, čo sa deje v Osvienčime a že Osvienčim existuje. Vedelo sa to, pretože v marci 1944 sa dvom väzňom podarilo utiecť [pozri tzv. Osvienčimská správa [32]] a môj manžel sa vtedy s jedným z nich stretol.

Títo bývalí väzni pripravili obrovský spis – vyhotovili mapy Osvienčimu a Brezinky. Vyznačili, kde sa nachádzali plynové komory a kde krematóriá – boli tam štyri krematóriá, plynová komora, barak C, mužský a ženský barak, ako aj cigánsky [rómsky] barak. Vrba (pôvodným menom Rosenberg) a Wetzler, ktorí sa odtiaľ dostali, dali môjmu manželovi zvitok zrolovaných dokumentov. Všetko tam bolo presne nakreslené. Tieto dokumenty bolo treba odovzdať Dr. Tiborovi Kovácsovi, ktorý bol neoficiálnym riaditeľom Ústredne Židov [33].

Vtedy som bývala na Šimoiho ulici, ktorá dnes už neexistuje. Bola tam, kde teraz stojí hotel Devín. Odtiaľ som dokumenty preniesla na Koziu ulicu. Tam bola ÚŽ – Ústredňa Židov. Mapu totiž musel niekto preniesť, bola to veľmi dlhá rolka papiera, dlhá aspoň ako stôl [dlhšia ako meter].

Vynorila sa teda otázka, ako to doručiť do Ústredne Židov bez toho, aby to vzbudilo pozornosť. Neuveriteľné, ale voľba padla na mňa. Môj vtedajší manžel Oskar Klopstock bol členom podzemného hnutia a odporučil ma.

Vedeli, že som odvážna a navyše som pekná žena. Vedeli tiež, že musia niečo rýchlo urobiť, a tak som to teda urobila. Napríklad tým, ktorí počúvali londýnsky rozhlas, hrozil okamžitý trest smrti, ale ja som ho aj tak každý deň počúvala. A dokonca aj ten nemecký.

Takže som sa nebála. Keď sa ma spýtali, či by som sa na to podujala, hneď som súhlasila. Do Ústredne Židov som sa dostala bez problémov. Samozrejme, že v ten deň, keď som doručovala dokumenty, som si nepripla hviezdu. Následne som išla domov. Doručenie bola moja jediná úloha, nič viac.

Úlohou Dr. Kovácsa bolo dostať dokumenty do Maďarska, k Horthymu [34] a pápežskému nunciovi. Ako som pochopila, zvitok dokumentov potrebovali dostať do rúk pápežského nuncia, aby ho doručil do Vatikánu. Kópiu odovzdali aj Horthymu. Pápežský nuncius to oznámil Vatikánu a Pius XII., vtedajší pápež, odsúdil tábory, ale len písomne. Preto keď som prvýkrát videla Osvienčim, nebol mi úplne neznámy.

Najprv sme dorazili do Birkenau. Nebolo to tam, kde bol nápis „Arbeit macht frei“, ale kde boli plynové komory. Vo vagóne s nami bola aj prvá chirurgička v Bratislave spolu so svojou matkou. Jej matka mala výrazne cez sedemdesiat rokov. Lekárka dala matke smrtiacu injekciu a potom dala jednu aj sebe. Keď sme prišli, vo vagóne sme už mali tieto dve mŕtvoly. V ostatných vagónoch bolo údajne viac mŕtvol – starší ľudia, malé deti, bábätká, ľudia, ktorí sa zabili alebo zomreli od útrap súvisiacich s cestou.

Museli sme vystúpiť a kričali na nás: „Raus, Raus!“ Batoh s vecami sme si nesmeli zobrať a museli sme ho nechať vo vagóne spolu so všetkými ostatnými vecami. Keď sme vyšli von, rozdelili nás do dvoch skupín – mužov a ženy zvlášť. Vtedy som naposledy videla svojho otca a manžela.

Znovu sme sa zoradili po piatich. Opäť bola v jednom rade moja mama, ja, teta a dve neznáme ženy. Stáli sme veľmi vzadu, rad sa posúval dopredu. Mengeleho som v živote nevidela. Boli sme od neho ďaleko, nedostala som sa k nemu, pretože na každom piatom kroku stál esesák so samopalom namiereným na nás.

Rad sa pohyboval ťažkopádne, občas sa zastavil. Veľmi som plakala. Mama ma utešovala: „Neplač, Kató, život, aký sme v posledných rokoch žili, nestojí za plač. Neplač nad tým, to už nebol ľudský život.“ 

Esesák, ktorý stál neďaleko, bol odtiaľto, z Ružinova (maďarsky Főrév). Rozumel tomu, čo sme si s matkou medzi sebou hovorili. Pozrel sa na mňa, chytil ma za ruku a spýtal sa: „Koľko máš rokov?“ Každý, koho sa pýtali, povedal, že dvadsaťosem, dvadsaťdeväť, lebo vtedy sme si mysleli, že tých, čo majú viac ako tridsať, splynujú.

Úprimne som odpovedala, že mám tridsaťštyri rokov. Povedal: „Ešte máš silu, budeš pracovať.“ Stála som tam s rukami ovinutými okolo matky, ale nejako ma postrčili na druhú stranu. Skoro som spadla, ale dve Bratislavčanky stojace v rade ma chytili: „Poď, počuli sme, že sa voláš Kató, poď s nami.“ Tak som sa dostala na stranu života. Tí, ktorí sa dostali na takzvanú stranu života, išli úplne inou cestou ako tí, ktorí boli hneď splynovaní. Keďže v tom čase už začali s likvidáciu Osvienčimu, znamenalo to, že Rusi boli veľmi blízko. Tie, čo sme sa dostali na stranu života, sme museli ísť na miesto, kde sme sa museli vyzliecť donaha a oholili nám vlasy.

Potom sme išli do sprchy a boli sme si isté, že teraz príde plyn. Stáli sme tam, ale z kohútikov tiekla voda a nie plyn. Osprchovali nás, potom sme sa mohli obliecť. Dostali sme – čo bolo obludné – šaty ľudí, ktorých už zavraždili. Šaty boli tu a tam zakrvavené a špinavé. Ja som dostala letné šaty a všetky sme dostali dreváky a potom sme napochodovali do barakov.

Táto časť trvala od rána do popoludnia. Popoludní prišla známa z Bratislavy, pani Glauserová. Všetky, čo sme tam boli, sme sa okolo nej zhŕkli a pýtali sa: „Kde je môj otec, kde je môj manžel, kde je ten a ten človek, kde je moja matka, moji súrodenci, deti?“

Glauserová si zapísala naše mená. Prišla k nám, lebo počula, že prišiel transport z Bratislavy. V tábore bol takzvaný Staatsgebaude [nemecký výraz pre štátny úrad]. Pracovali tam Židia, ktorí boli v tábore už tri roky. Nebolo ich tam veľa, osem alebo desať.

Týmto [Židom] dovolili voľne sa pohybovať po jednej časti tábora, zatiaľ čo my ostatní sme nemohli opustiť barak. Glauserová si zapísala mená a povedala, že na druhý deň alebo o dva dni, ak sa jej podarí znova vrátiť a získa informácie, nám niečo povie. Mala možnosť zistiť, čo sa stalo s našimi blízkymi, pretože mala pár dobrých priateľov, ktorí boli pridelení do plynových komôr a museli mŕtvym vyberať zlaté zuby.

O dva dni sa znova objavila Glauserová a všetky sme ju, samozrejme, obklopili. Niekoľkým ľuďom vedela povedať, čo sa stalo s ich blízkymi. Stála som tam, stála a čakala. Dobre sme sa poznali, moji rodičia a jej rodičia, tak som sa na ňu nakoniec obrátila a spýtala sa jej: „Máte niečo, čo by ste mi mohli povedať?“

Najprv neodpovedala, len sa pozrela do poznámok. Povedala som jej: „Prosím, aj keď máte zlé správy, povedzte mi ich, hoci aj tie najhoršie. Nechcem žiť v nádeji, aj keď je to naozaj zlé, bude pre mňa lepšie, keď to budem vedieť.“ Povedala mi: „Medzi druhou a treťou hodinou ráno boli na rade tvoji rodičia.“ Viem presný dátum, kedy popravili mojich rodičov: 4. október.

V baraku boli tri poschodové postele. Všetky sme si museli na ne sadnúť. Sedeli sme v kruhu a pred nás priniesli vedro, v ktorom bola nejaká hnedá tekutina, ktorá smrdela už z diaľky. Nevedeli sme, čo to je a čo s tým máme robiť.

Prišiel esesák a prikázal nám jesť, bola to večera. Potom prišla ďalšia žena, ktorá mala na hlave uviazanú šatku, takže sme vedeli, že aj ona je väzenkyňa a že je tu už dlho, preto jej dovolili nosiť šatku. Povedala nám: „Zhltnite to! Neodídem odtiaľto, kým to nezjete.“

Niekto sa ozval: „Nie sú tu ani lyžice!“ 

„A ani nebudú, naberajte si rukami. Ale zjedzte to.“ Boli sme tak veľmi rady, že sa nám takto prihovorila. 

„Počúvajte, budete to jesť, lebo oni [esesáci] môžu zomrieť, ale my chceme žiť. Ak chceme prežiť, tak zjeme všetky tie sračky.“ Takto to povedala. 

Ukázalo sa, že je to lekárka z Kolozsváru [Kluž, Rumunsko]. V tom čase bol Kluž ešte maďarský a Židia boli z tejto oblasti deportovaní už dávno pred nami. V ten deň sme veľa z tej tekutiny nezjedli, ale o dva dni neskôr sme ju už celú vypili.

V Osvienčime som bola celkovo desať dní. Likvidácia tábora sa už intenzívne začala. Plynové komory fungovali vo dne v noci. Vzduch bol veľmi zlý, nebola tam ani tráva, ani vtáci, pretože zápach spáleného mäsa bol strašný. Žili sme tam bez rozmýšľania, tam sa nedalo [rozmýšľať].

Na latrínu sme mohli ísť len vtedy, keď nás muselo ísť desať. Nebolo to príliš ťažké, pretože ak bolo treba, mohli sme presvedčiť ďalšie dve-tri, aby išli s nami. Latríny boli trochu obďaleč, na jednej strane dvadsať dier, na druhej to isté. Sedeli sme chrbtom k sebe.

Na každom piatom kroku bol príslušník FS [Freiwilligenstaffel] alebo SS, už sme to nedokázali rozlíšiť, pretože nosili rovnaké uniformy. Videla som, že medzi nimi nebol ani jeden normálny, pretože sa nám neustále pozerali na nahé zadky a bolo vidieť, že sa im to páči. Bolo to strašné, tieto veci boli pod ľudskú dôstojnosť.

O desať dní neskôr nás opäť naložili do dobytčích vagónov a dva dni nás vozili sem a tam. Po dvoch dňoch sme dorazili do Nemecka, do Freibergu [jeden z podtáborov koncentračného tábora Flossenberg], to bolo medzi Drážďanmi a Chemnitzom.

Tridsať kilometrov od Drážďan sa nachádzala porcelánka, ktorú prebudovali na vojenskú továreň. V porcelánke dva mesiace päťsto žien – takmer všetky z bývalej Československej republiky, hlavne z Čiech, ale takmer dvesto nás bolo zo Slovenska – vyrábalo krídla a súčiastky do rakiet, ktorými bombardovali Londýn [rakety série V, ktorými sa od júna 1944 bombardoval Londýn].

Pracovali sme tam dva mesiace, buď dvanásť hodín denne, alebo dvanásť hodín v noci. Bola to ťažká fyzická práca. Vždy nás pridelili niekam inam. Tam, kde som na začiatku pracovala, musel človek stáť na malej plošine, bolo tam upevnené krídlo lietadla, do ktorého sme museli vŕtať vŕtačkou malé diery. Dizajnér nakreslil malé krúžky, ktoré sme museli vyvŕtať a do ktorých sa potom umiestnili malé kolíky. Vrtáky vážili päť kilogramov, držali sme ich na ramene, aby sme vyvŕtali diery. Museli ste dávať naozaj pozor, aby ste boli presní, pretože ak sa niekto netrafil, dostal takú facku, že spadol z plošiny.

Potom som pracovala v časti, kde sme štyria pracovali pri dajakom točiacom sa stroji. Tam sme vyrábali náhradné diely. Tiež sme museli pilovať oceľové plechy. To bola krutá práca, pretože oceľové plechy boli ostré. Normálne by sa táto práca robila v rukaviciach. Prirodzene, my sme žiadne rukavice nedostali. Došlo tam k niekoľkým nehodám.

Pracovali sme pod neustálym ženským dohľadom. Musím zmieniť, že esesáčky boli oveľa krutejšie ako muži. Neustále nás trápil hlad: šesť dekagramov chleba nám muselo stačiť na celý deň. Na raňajky sme dostávali akýsi veľmi tmavý roztok, ktorému hovorili čaj a ktorý bol prinajlepšom vlažný.

Na obed bola nejaká polievka, v ktorej sprvu plávali tri nešťastné surové zemiaky a posledný týždeň už len jeden zemiak. Bývali sme na najvyššom poschodí továrne, čo bolo hrozné. Bolo to tam plné ploštíc. Človek prišiel po nočnej zmene a tí, čo tam v noci spali, museli vstať, lebo sme sa delili o lôžka. Dvakrát sme museli pred spaním všetko pozametať a pooprašovať, aby sme sa zbavili ploštíc. Žili sme v hrozných podmienkach.

Pracovali sme tam niekoľko mesiacov. Po siedmich mesiacoch nám zrazu oznámili, že továreň zatvárajú. Cez deň sme zostali vnútri a tí, čo pracovali hore, videli, že esesáci spolu s robotníkmi, ktorí nás zaúčali, utekajú preč. Nesmeli sme sa s nimi ani len rozprávať.

Drážďany bombardovali dva dni a jednu noc. Zavreli nás v továrni, čo boli to pre nás paradoxne najznesiteľnejšie dva dni. Nebáli sme sa bômb, niekedy bola obloha vo dne v noci červená, ležali sme na zemi a konečne sme sa mohli vyspať, konečne sme sa nemuseli budiť.

Báli sme sa esesákov a gestapa, nie bômb. Takže som vlastne prežila aj bombardovanie Drážďan. [Americké kobercové bombardovanie Drážďan 13. – 14. februára 1945 spolu s následnými požiarmi takmer úplne zničilo celé mesto.]

Po bombardovaní sa dialo nasledovné: prácu v továrni zrušili, presídlili nás do tábora s barakmi za mestom. Nedostali sme žiadne jedlo, dokonca ani čaj. Baraky stáli uprostred lúky. O tri dni neskôr zmizla tráva, zem bola holá. Spásali sme všetku trávu. Zjedli sme ju.

Keď sme si mysleli, že už naozaj zomrieme od hladu – a to je strašná smrť, pretože trvá dlho –, opäť nás naložili do vagónov, ale tentoraz do nákladných vagónov bez strechy. A teraz prichádza najhoršia časť mojej vojnovej kalvárie. V tých otvorených vagónoch sme boli šestnásť dní, vozili nás sem a tam po Rakúsku, Nemecku a niekdajšom Československu.

Rusi išli z jednej strany, Američania z druhej. Naši nepriatelia [Nemci] prichádzali zo všetkých strán. Pohybovali sme sa nepretržite šestnásť dní – v daždi, snehu, vetre aj slnku. Medzitým prišiel apríl. Po šestnástich dňoch boli mŕtvoly aj v našom vagóne. Na krátko sme sa zastavili v Ústí nad Labem. Keď miestni obyvatelia zistili, čo sa deje, hádzali do vagónov chlieb. To bolo všetko, čo sme jedli. Potom sme išli ďalej, vo dne v noci, až sme nakoniec zastavili.

Zrazu esesáci hlasným krikom otvorili vagóny: „Alle raus, alle raus!“ Všetci von, všetci von! Nevedeli sme, kde sme, nemala som silu dostať sa von – sedeli sme šestnásť dní, nejedli sme.

Potom esesák, ktorý stál pred naším vozňom, vyskočil dnu a topánkami nás, ktoré sme nevládali vystúpiť, vykopal von. Spadli sme na kamennú dlažbu, boli sme slabé, vychudnuté, ale napodiv si nikto nič nezlomil. Zázrak po tom všetkom, pretože v normálnej situácii by to nebolo možné.

Stáli sme vo Fünferreihe, piati v rade. Žena, ktorá stála vedľa mňa, sa spýtala, či tam nie je napísané Mauthausen. Do Rakúska som ako Bratislavčanka cestovala často, ale stále som netušila, kde sme. Esesák stojaci vedľa nás jej odpovedal po nemecky: „Das heisst Mordhausen.“ [Nemecká slovná hračka: „Toto sa volá Dom smrti.“]

Takže nie Mauthausen, ale smrť. Nuž, takže sme došli na koniec, ale na tom už nezáležalo, nech nás splynujú, aj tak by sme to dlho nevydržali, takto sa nedalo žiť, mali sme toho dosť. Hneď ako všetkých dostali z vagónov, pohli sme sa vpred.

Išli sme k opevneniu Mauthausen – nie je to ďaleko od Linzu, asi päť kilometrov po dosť strmej ceste. Tí, ktorí sa neudržali na nohách a sadli si, boli okamžite zastrelení. Takže nás prišlo do cieľa len zopár.

Po príchode nás odviedli do baraku. Skôr než sme prišli do Mauthausenu, vlak sa na dlhší čas zastavil niekde v Rakúsku. Počuli sme, ako vedľa nás zastavil iný vlak, ale nič sme nevideli. Vtom boli ruskí zajatci a kričali na nás: „Hitler, kaput!“ Mysleli sme si, že nás chcú utešiť, možno to nebola pravda, ale bolo pekné, že prinášali také dobré správy. 

Tá správa bola naozaj pravdivá, v apríli už nebol nažive. [Hitler spáchal samovraždu 30. apríla 1945 v podzemnom bunkri kancelára v Berlíne.]

[V Mauthausene] Tí, ktorí mali naozaj smolu – a ja som ju mala –, skončili v takzvanom cigánskom tábore, odkiaľ už utekali esesáčky. Zostalo ich tam [Rómok] len zopár, a keďže vedeli, že tam prídu Židia, dali Cigánkam [Rómkam] nad nami autoritu a na jej znak im dali na rameno bielu pásku. Dávali na nás pozor. Nie som rasistka, ale musím povedať, že to bolo hrozné. Po celý čas, čo som bola deportovaná, som nikdy nezažila telesný trest, no Cigánky ma raz tak zbičovali, že som mala na chrbte stopy niekoľko mesiacov. Mala som šťastie, že to celé netrvalo dlho.

Bolo medzi nami jedno veľmi milé stvorenie, oveľa mladšie ako ja. Tá dievčina povedala: „Kto chce ísť so mnou, utekám.“ Hneď som sa pridala. Bolo nás sedem žien, odišli sme spolu. Nedošli sme však ďaleko, lebo naokolo bol les, chodili sme sem a tam ako Červená čiapočka a vlk. Neustále sme chodili dookola a po celý čas pršalo. Čo sme mohli robiť? Chceli sme sa vrátiť späť. Nemohli sme však nájsť cestu.

Napokon sme sa niekam dostali a uvideli sme schody, ktoré viedli kamsi veľmi vysoko. Táto žena, ktorá bola silná a viedla nás, povedala: „Počkajte tu, vyleziem hore a zistím, čo to je.“ Chvíľu sme počkali a potom sme ju pomaly začali nasledovať.

„Poďte, sú tu nejaké baraky a tábor.“ Kričala na nás dole po slovensky. Začali sme liezť hore po štyroch, keď vtom z baraku vyšli dvaja alebo traja muži a pozbierali nás, lebo kým sme sa dostali na vrchol, už sme nemali energiu na pohyb.

Bol to tábor českých politických väzňov. Schovali nás do sena, lebo tu mali postele naplnené senom. Tak sme sa ocitli v baraku s Novotným [35], neskorším prezidentom Československej republiky. Priniesli nám niečo na pitie, nezáležalo na tom, čo to bolo, a tam nás schovali, len hlavy nám trčali, ale vždy cez nás niečo prehodili. Ale už ich nekontrolovali [okrem apelov], boli to predsa politickí väzni.

Po vojne

V jeden deň nám povedali: „Dámy, sloboda je tu, Američania prichádzajú!“ Nato sme s veľkými ťažkosťami vstali z lôžok a vyliezli von. Bolo to 4. mája 1945. Stáli sme pri nejakom zábradlí a pozerali sa. Nechceli sme veriť vlastným očiam. 

Prichádzali Američania, americkí velitelia. Bolo nepríjemné, že kedykoľvek ste im [americkým vojakom] niečo povedali, stiahli sa. Bol to prvý tábor, ktorý títo Američania oslobodili, nikdy predtým nevideli väzenkyne a my sme vyzerali hrozne, bez vlasov a príšerne vychudnuté. Neskôr sa ukázalo, že sa vždy stiahli preto, lebo sme veľmi smrdeli.

Najprv nás dezinfikovali. Museli sme zdvihnúť ruky, niečo nám nastriekali na hlavy a potom nám dali deky, do ktorých sme sa mohli zabaliť. Povedali nám: „Vystrite pravú ruku a postavte sa do radu.“ Vystreli sme roztrasené ruky, lebo sme si mysleli, že nám konečne dajú jedlo – boli sme veľmi hladné, od hladu sme mali veľké bolesti.

Nastavili sme ruky a mysleli si, že zomrieme. Dali nám zubnú kefku. Najprv sme si museli umyť zuby, aby sme tak veľmi nesmrdeli. Preklínali sme ich, ale urobili sme, ako chceli, a vrátili sme sa. Opäť povedali, aby sme otvorili pravú ruku. No a teraz príde na rad jedlo, dúfali sme. Dostali sme však len štyri rôzne druhy tabletiek.

Najprv sme si museli vziať bielu tabletku, potom chvíľu počkať a užiť tú farebnú. Biela bola liek na uvoľnenie žalúdka a ostatné boli vitamíny. To slovo – vitamíny – sme nepoznali. Tablety sme prehltli. Opäť sa vrátil vojak. Ja som celkom dobre vedela po anglicky, hoci som nevedela nadávať, ale zopár nás vedelo. Týmto americkým vojakom sme povedali niekoľko vecí, z ktorých sa im až zatočila hlava, pravda, neskôr sa na tom museli smiať. Opäť sme natiahli ruky a dostali sme hrnček s pol litrom mlieka. Konečne! Stáli sme a čakali, kedy príde poriadne jedlo, niečo na zahryznutie. Nič sme nedostali. Viete, čo vtedy urobili ženy? Takmer ich zbili!

Chcela by som povedať ešte jednu zaujímavosť, možno potom bude jasnejšie, prečo verím v zázraky. Uložili nás do bývalého esesáckeho baraku, kde boli vankúše a seno – dovtedy sme nemali nič a toto boli pre nás luxusné postele. Obsadila som si spodné lôžko. 

Z postele nado mnou sa ozýval plač, pozrela som sa hore, no a tam ležala veľmi pekná mladá dievčina a plakala. Vyšplhala som sa k nej, pohladila ju a utešovala: „Neplač, boli sme oslobodení, vojna sa skončila, teraz už bude všetko dobré, neplač!“ Pritúlila sa ku mne a zašepkala: „Mami, ó, ako dobre, že žiješ, bez teba to bolo hrozné, som taká šťastná, že si tu vedľa mňa.“ Myslela si, že som jej mama. Hladila som ju a cítila, že jej čelo horí horúčkou.

Zostala som pri nej asi dvadsať minút, potom som zišla dolu a povedala jednému z vojakov, že potrebujeme lekára. Mali so sebou veľa lekárov a jeden k nej prišiel. Povedal, že je to týfus. Prežila som dva veľmi nepríjemné dni, keď som bojovala sama so sebou, či mám niekomu povedať, že som si k nej na takmer pol hodiny ľahla.

Zároveň som sa obávala, že by som bola podozrivá, ak by som sa nakazila neskôr. Bolo nám povedané, že nasledujúci týždeň pôjdeme domov, a chorú by ma nepustili. Božemôj, čo mám robiť? Bola som zúfalá. Rozhodla som sa, že počkám dva alebo tri dni, a ak nedostanem horúčku, potom azda bude všetko v poriadku. Napriek tomu, že som tam s ňou ležala pol hodiny, horúčku som nedostala a nemala som žiadne problémy, takže to považujem za zázrak od Boha.

Vtedy sme už dostávali trochu tuhšiu stravu, boli sme umiestnené medzi vojnových zajatcov a mohli sme sa voľne pohybovať po tábore. Bolo fantastické, ako sa k nám ruskí zajatci správali. Mali oveľa väčšie skúsenosti ako my, išli, ako hovorili, niečo „zabrať“ – to znamenalo, že išli po niečo do dediny. Vždy sa s nami podelili, aj s tými, ktorí sa nemohli pohnúť, boli veľmi dobrí a nebola medzi nami jazyková bariéra, čo sa veľmi počítalo.

Dozvedeli sme sa, že domov sa vraciame loďou. A naozaj sme cestovali na obrovskej lodi. Aj Rumunov prevážali domov loďou. Pred nami išla loď, ktorá zneškodňovala míny v Dunaji.

Dunaj bol plný mín, takže z Mauthausenu – čo nie je ďaleko a Dunaj odtiaľ tečie až do Bratislavy – nám cesta domov loďou trvala tri dni a dve noci. Dvadsiateho druhého mája sme dorazili do Bratislavy. Keď sme uvideli Bratislavský hrad, stáli sme vonku v lejaku a niektoré z nás sa rozvzlykali. Nebol tam most ani prístav. 

Posledný byt, v ktorom sme s rodinou pred deportáciou bývali, bol na začiatku Zuckermandelu, ktorý bol považovaný za akési geto [počas vojny]. Loď zastavila presne pred tým domom, z ktorého ma odviedli, a mne z úst vypadli slová: „No, majú v sebe kúsok cti. Odviedli ma odtiaľto a teraz ma dopravili späť do môjho domova.“

Takto som sa dostala domov. Chcela som, samozrejme, hneď vystúpiť, ale kapitán povedal: „Počkajte tu, prosím, idem sa porozprávať s ruským veliteľom [vojenským veliteľom], aby som dostal povolenie na vylodenie, pretože vás oslobodili Američania.“ Bolo nám veľmi ľúto, že chudák kapitán stratil rozum.

Američania a Rusi bojovali spolu, boli to priatelia. Čo je to za zvláštne povolenie?! Odišiel a ja som tam jednej z dám povedala: „Viete čo, ja utečiem. Doteraz som sa tu povaľovala, nechcem tu zostať.“

Na brehu bola položená drevená doska, stúpila som na ňu a jedna z dám za mnou zakričala: „Spadneš do Dunaja!“ „No a čo, ešte stále viem predsa plávať,“ odvetila som. Lialo ako z krhly. Na brehu stál chlapík, opieral sa o plot a sledoval ma, ako sa hojdám na tej doske. Dostala som sa k nemu, ale nevedela som sa postaviť, tak mi pomohol.

Tá pani, ktorej som povedala, že odchádzam, tiež prešla po doske a pomohol aj jej. „Boli by ste taký láskavý a dali mi korunu, chcem si zavolať?“ spýtala som sa. Nevedela som, kto je živý a kto nie. Usmial sa: „Telefón nefunguje, ale tu máš nejaké peniaze,“ povedal a dal mi stovku. Pani, ktorá prišla so mnou, kričí: „Páni, my sme bohatí, budeme bývať v Carltone.“ A ja som jej povedala: „To je pravda.“ Neskôr sa ukázalo, že za sto korún sa dalo kúpiť len kilo jahôd.

Išli sme smerom k mestu a náš vtedajší rabín doktor Frieder nám spolu s dvoma Židmi kráčal v ústrety. Videl, že sme práve vystúpili z lode, bez vlasov, plešaté. Hovorí: „Dievčatá práve prišli loďou, vybavujem povolenie, kapitán telefonoval. Tu môže každý vystúpiť.“ 

„A kam pôjdeme, to nevieme, lebo…“ 

„Choďte sa najesť do židovskej kuchyne.“ 

Spýtala som sa: „Kde to je?“ Židovská kuchyňa bola tam, kde je dnes Chez David. Išli sme tam a otvorili dvere: bolo tam plno mužov, všetci fajčili, bolo tam toľko dymu, že som skoro nevidela. Ale v kuchynskej časti som uvidela známu staršiu paniu.

Moja mama ju dobre poznala, kedysi mala v Bratislave pekný obchod s kožou. Varila, a keď nás uvidela, veľmi sa potešila a povedala: „Sadnite si.“ Sadli sme si a ona nám priniesla café au lait a kuglof [koláč]. Mysleli sme si, že sa nám to sníva, a začali sme jesť.

Po tomto šoku sa do nás pustili ľudia stojaci okolo: „Boli ste s mojou matkou, videli ste moju sestru, nevideli ste moju dcéru?“ Jedna za druhou, samé otázky. Jedna zo žien pripravujúcich jedlo ich zahriakla: „Mlčte, ste slepí, veď len teraz prišli, nechajte ich aspoň sa najesť!“

Jeden zo starších mužov, ktorý hľadal svoju dcéru, sa rozplakal a povedal: „Ale oni len jedia a jedia a jedia a nikdy sa to neskončí a nepovedia ani slovo, ako dlho budeme musieť čakať?“ Takýto bol deň môjho príchodu.

Väčšina mojich známych ma vítala veľmi srdečne, dokonca sa našli aj takí, ktorí mali oči plné sĺz. Samozrejme, vyzerala som hrozne. Bola som vychudnutá, bez vlasov. Asi preto ma pozývali na obed, aby som sa mohla poriadne najesť.

Vtedy som necítila smútok [z toho, čo sa stalo počas vojny] a nebola som ojedinelý prípad. Pre mňa existovala len jedna dôležitá vec: jesť, jesť a jesť. Pozývali ma hlavne nežidovskí priatelia, ktorí mi hovorili: „Nemáš nikoho, príď k nám, naješ sa do sýtosti.“ A ja som jedla. Mala som smolu len v tom, že po vojne nebol veľmi veľký výber potravín.

Tak sa stalo, že som dokonca trikrát za sebou jedla zemiakový paprikáš. Ale chutilo mi, dôležité bolo, aby som si dala niečo do žalúdka. Naozaj vám môžem zo svojej skúsenosti povedať len dobré veci. Počula som o niektorých ľuďoch, ktorí zažili po návrate [z táborov] agresívne incidenty alebo komentáre o tom, ako sa Židov vrátilo viac, než ich deportovali. Mne sa ale nič také nestalo.

Pred vojnou sme mali kompletne zariadený štvorizbový byt. Ku koncu sme mali – pretože sme sa počas vojny museli štyrikrát sťahovať – len dvaapolizbový byt, nachádzajúci sa na začiatku niekdajšieho Zuckermandlu, v dome, v ktorom nebola ani kúpeľňa.

Hoci bol byt kompletne zariadený, dokonca s trochu väčším množstvom nábytku, než bolo potrebné, nevstúpila som tam. Stále som nebola pripravená vrátiť sa na miesto, kde som naposledy žila s rodičmi, vediac, čo sa im stalo. Ale musela som aj spať, nielen jesť.

Na Ventúrskej ulici som stretla jednu zo svojich najlepších priateliek, samozrejme, dlho sme o sebe nič nevedeli. Vybozkávali sme sa a rozplakali sa od radosti z opätovného stretnutia. Cudzia pani, ktorá to videla, sa zastavila, otvorila tašku, vytiahla z nej vreckovku a dala mi ju – to bola prvá vec, ktorú som vlastnila. Spýtala sa ma tiež: „A kde spíte?“

Odvetila som, že som už bola pozvaná na dve miesta. Ona povedala: „Viete čo, ja mám izbu, môžete tam spať týždeň, poďte so mnou.“ No, to bola skutočná radosť. Bývali sme na rohu Kúpeľnej ulice, v byte neskôr známeho spisovateľa a kabaretistu, Jána Ladislava Kalina (1913-1981). Dostal tam byt, v ktorom dovtedy žil sám.

Povedala, že môžeme zostať u nej, kým si nenájdeme niečo lepšie alebo kým sa neobjaví niekto z rodiny, u koho by sme mohli bývať. Zostali sme tam takmer týždeň. Sem-tam sa tiež snažila zohnať jedlo, ale to bol ten najmenší problém.

Mama a jej príbuzní chodievali pred vojnou raz týždenne popoludní do kaviarne Carlton. Počula som, že tam možno dostať akýsi nápoj podobný káve. Pravdupovediac, nemalo to s kávou nič spoločné, bol to len nejaký čierny nápoj, ale podával sa k nemu naozaj dobrý chlieb.

Nuž, idem tam, pomyslela som si. Vošla som dnu a sadla si. Prišiel hlavný čašník, ktorý sa volal pán Kiss, a hovorí: „Mladá dáma, ako rád vás vidím! Ako sa majú vaša milá mamička a tety?“ Povedala som mu, že nikto z nich nežije, len ja.

Odišiel – medzitým som si už objednala kávu u iného čašníka –, ale o pätnásť alebo dvadsať minút neskôr priniesol veľký podnos s tým najlepším možným jedlom. „Je mi veľmi, veľmi ľúto, že to môžem naservírovať len vám a nie aj vašej mame a tetám.“ Takéto veci sa mi stávali. O tomto období, nech na to myslím akokoľvek, nemôžem povedať nič zlé.

Medzitým sa vrátil aj otcov najmladší brat. Volal sa Béla Vidor. Bol len v Terezíne[36]. Bol ženatý a pred vojnou mal družstevný byt. Byt dostal okamžite bez problémov späť.

Na rohu dnešnej Obchodnej ulice bol takzvaný Repatriačný úrad. Tí, čo prišli domov, sa museli zaregistrovať a každý dostal 500 alebo 1000 korún, čo bolo v tom čase dosť veľa peňazí. Kancelária bola v hale na druhom poschodí.

Keď ste vystupovali po schodoch, všade boli napísané mená a adresy. Každý si vždy prečítal všetky adresy. Keď som sa zapísala, že som sa vrátila, napísala som tam tiež svoju adresu, ktorú som musela dvakrát zmeniť, lebo som sa stále sťahovala.

Keď prišiel môj strýko do Bratislavy, hneď tam išiel a zistil, kde ma nájde. Našiel ma, a tak som skončila u neho. Bolo to veľmi uspokojivé riešenie, tak pre neho, ako aj pre mňa. 

Presne som vedela, v ktorú hodinu boli moji rodičia popravení aj ako sa to stalo. Zanedlho po príchode domov som sa dozvedela, že tam zomrel aj môj vtedajší manžel. Aj jeho splynovali.

Môj bývalý manžel [Oskar Klopstock], ktorý sa nevrátil, mal dobrého priateľa notára. Raz, ešte počas vojny, sme spolu zbalili kufor. Odniesol ho do bezpečia, k tomuto priateľovi do Pezinka. Ja som ho nepoznala. Keď som sa vrátila domov, nemala som nič, nuž a tento kufor s vecami by sa mi bol naozaj hodil. Nepamätala som si, či v ňom bolo aj niečo iné ako moje oblečenie.

No ale ako ho dostanem do Bratislavy, keď ho ani nedokážem preniesť? Mala som adresu notára a strýko mi poradil: „Pozri, nájdi si špedičnú (doručovaciu) firmu, choď tam, a keď pôjdu do Pezinka, prinesú ti kufor.“ Na Hviezdoslavovom námestí som objavila malú kanceláriu s nápisom Špedícia. Vošla som dnu a spýtala sa, či by mi mohli priviezť kufor. Spomenula som si, že to vlastne nebol kufor, ale truhlica.

Odpovedali kladne, len mi nevedeli povedať presný dátum. Vraj keby tam mali ísť naprázdno, bolo by to veľmi drahé, ale že keď budú v meste, privezú aj moju truhlicu. Mám sa prísť spýtať o dva týždne. Napriek tomu som im dala adresu a oni mi naozaj dali vedieť, že zásielka už je tu.

Nemala som telefón, zazvonili a vo dverách stál pekný mladý muž, ktorý povedal: „Práve som prišiel z Pezinka, z tej a tej špedičnej agentúry. Vy ste majiteľkou tejto truhlice. Nebola to veľká zásielka, a keďže sme tam boli štyria a mali sme nákladné auto, rovno sme z Pezinka priviezli aj vašu truhlicu.“

Boli s ním ešte dvaja muži, ktorí vyniesli truhlicu do bytu, povedala som im, aby ju položili do mojej izby. Bola som veľmi šťastná. Pracovníci firmy odišli a mladý muž sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Kto vám ju pomôže otvoriť?“ Odvetila som, že neviem, ale neskôr to skúsim. On na to: „Ale nie, doneste mi nejakú sekeru.“ Išla som do strýkovej kuchyne, priniesla nejaké páčidlo a on mi truhlicu otvoril. Vrúcne som sa mu poďakovala.

Musím povedať, že som vyzerala hrozne. Teraz som veľmi štíhla, ale vtedy som bola ešte chudšia a nemala som vlasy. Začal vybaľovať truhlicu: nachádzalo sa v nej veľmi málo oblečenia, ale boli v nej plachty a posteľná bielizeň, čo pre mňa vtedy veľa znamenalo. Povedal: „Aká ste bohatá, zatiaľ som napočítal sedem plachiet! Kto má po vojne sedem posteľných plachiet?!“ Bol to naozaj vtipný chlapík. Milo som sa mu za pomoc poďakovala.

Vtedy som už poznala jeho meno. Neskôr sa vrátil a priniesol mi účtenku, už neviem, po čo vlastne prišiel, ale povedal: „Priniesol som ešte niečo.“ V tom čase sa káva nedala kúpiť. Povedal: „Priniesol som kávu, urobte nám po šálke.“ Tak sme sa zoznámili. Bol to Ladislav Löffler, môj budúci manžel.

Löfflerovci pochádzali z Moravy a žili v meste Hodonín. Starý otec môjho druhého manžela chodil do školy s Masarykom. Dedina, v ktorej sa narodil môj manžel, sa volala Studienka. Leží neďaleko od Malaciek. On chodil na gymnázium v Malackách a potom prišiel do Bratislavy, presťahovali sa sem po prvej svetovej vojne.

Jeho otec medzitým zomrel, žil s ovdovenou matkou a so svojou staršou sestrou a švagrom. Boli Židia, ale rovnako ako my neboli nábožensky založení. Prišiel sem na obchodnú akadémiu a maturitu zložil tu v Bratislave. Potom bol nejaký rok vo Viedni – dnes sa tomu hovorí „bakalár“ [prvý stupeň vysokoškolského štúdia] v odbore export.

Po návrate nastúpil na pracovné miesto v spoločnosti Schenker. Bola to najväčšia špedičná agentúra v Európe. Mali niekoľko tisíc zamestnancov po celej Európe. Poslali ho do Prahy a chvíľu pracoval aj tam.

Keď Nemci obsadili Prahu, okamžite sa vrátil, ale medzitým tu vznikol Slovenský štát. Zostal v Bratislave a tu s falošnými dokladmi prežil vojnu. Bol naozaj fešák, mal svetlé vlasy a modré oči. Jeho materinským jazykom bola slovenčina.

Nemala som ambíciu vydávať sa. Vedela som, že sa dokážem uživiť sama, keďže som hovorila štyrmi jazykmi. Mohla som si nájsť prácu, už sa na mňa aj pýtali, ale necítila som sa zatiaľ dostatočne dobre. Medzitým ubehlo leto. Stretla som sa so sestrou a jej rodinou.

Skryli sa v horách a nejako sa im podarilo uniknúť. Žili vtedy v Piešťanoch, chvíľu som bola u nich, kým som sa zotavila. Bola som vo veľmi zlom stave. Jedného dňa som tak veľmi ochorela a tak silno ma rozbolela hlava, že tí, čo boli vtedy so mnou – vrátane Löfflera –, zavolali sanitku a odviezli ma do štátnej nemocnice na Miczkiewicovej ulici.

Povedali mi, že mám meningitídu a že je infekčná. Nemocnica bola plná ranených vojakov, prevažne Rusov. Bola som v oddelenej izbe, pretože som bola jediná pacientka chorá na meningitídu. Mala som šťastie, že som vtedy netušila, aká je to nebezpečná choroba. Začali ma liečiť.

Penicilín vtedy existoval, vedeli o ňom, ale u nás nebol dostupný. [Masová výroba penicilínu sa začala v USA v roku 1940, ale v Československu nebol všeobecne dostupný počas celých 40. rokov.] Keďže ho nemali, dostala som úplne iný liek, ktorý sa rovnako musel pichať každých šesť hodín. Dôležité je, že sa môj stav zlepšil.

V tých časoch bol predsedom kliniky profesor Dérer. Príležitostne, veľmi zriedkavo, sa všetci lekári stretávali na vizite. Ráno prišla sestrička – boli to mníšky –, dala mi čistú pyžamu a začala mi česať tie malé vlasy, ktoré mi pomaly dorastali. Prosila som ju, nech to nerobí, lebo mám veľmi citlivú pokožku hlavy.

Vraj musí, lebo idem na demonštráciu. „Dobrý Bože! Sotva chodím, sotva sedím!“ Bola som zúfalá. O niekoľko minút sa objavil profesor Dérer s množstvom lekárov a sestier. Ukázalo sa, že som bola jediná, komu sa po lieku, ktorý používali namiesto penicilínu, v relatívne krátkom čase zlepšil stav.

Keď ma vyšetroval, všetko bolo v poriadku, ale keď sa ma dotkol, prikázal sestričke: „Zmerajte pacientke teplotu!“ Mala som horúčku 39 stupňov. Povedal mi: „No, dnes sa nikam nepôjde.“ Odišli a ja som sa hneď rozplakala, že teraz, keď sa môj stav konečne začal zlepšovať, sa stalo toto.

Dve sestričky ma upokojovali: „Neplačte, nie je na to dôvod. Jednoducho sa vám dnes nechcelo ísť, preto ste dostali horúčku.“ Vystrašene som hlesla: „Sestrička, nevravte také veci. Profesor vie, o čom hovorí.“ 

„Ako by mohol, veď je to len profesor?! Ale ja som tu hlavná sestra!“ Mala pravdu, pretože o dva dni neskôr som bola úplne v poriadku.

Z tábora sa vrátil aj môj bratranec. Prišiel z Dachau. Nikto ma nesmel navštíviť, pretože všade boli deti a ja som bola infekčná. Jediný človek, ktorý ma každý deň navštevoval v nemocnici, nedbal na varovania a tvrdil, že sa nebojí, bol Löffler, môj budúci manžel.

Občas mi priniesol aj niečo špeciálne na jedenie. V nemocnici som bola dva mesiace. Naozaj ma vyliečili. Keď ma prepustili, prišiel po mňa. Lekár sa ma spýtal: „S kým žijete?“ Odvetila som: „No, vlastne žijem sama, lebo mám izbu u strýka, ale všetci pracujú, takže som stále sama.“ 

„Nemôžete zostať sama, pretože bude trvať dobrého polroka, ba možno aj viac, kým budete môcť byť sama, po takejto vážnej mozgovej infekcii býva veľa rôznych následkov.“

Odišli sme a cestou mi Löffler namiesto žiadosti o ruku povedal: „Vidíš, nemôžeš byť sama, musíme sa vziať.“ A to sa naozaj stalo, v roku 1946, ani nie po roku od zoznámenia,  sme už boli manželia.

Koncom roka 1938, keď všade vládla vojnová nálada a začala sa veľká emigračná vlna, chcel môj manžel Löffler odísť. Prišiel však neskoro. V čase, keď naňho prišiel rad, už nemohol z krajiny odcestovať. Po vojne sa emigrácia začala znova.

Mnohí ľudia sa vrátili, ale povedali, že v tejto krajine nezostanú, že radšej emigrujú. S manželom sme veľa pracovali, on už mal vlastnú špedičnú agentúru a ja som v nej pracovala spolu s ním. Pracovali sme vo dne v noci, v sobotu aj v nedeľu, veľa. Vtedy si emigranti mohli vziať so sebou aj nábytok, spotrebiče, čokoľvek, čo sa zmestilo do jedného vagóna, a so špeciálnym povolením si mohli so sebou vziať aj strieborný riad. Mnohí túto možnosť využili.

Môj manžel povedal, že sa musíme poponáhľať, aby sme aj my opäť nezmeškali loď. Zmeškali sme ju aj vtedy, lebo v skutočnosti sa ani jednému z nás nechcelo odísť. Keby sme obaja naozaj chceli, nezaujímali by sme sa o zisky a spoločnosť, ale nechali by sme všetko tak a odišli by sme.

Tretí prípad masovej migrácie sa udial v roku 1968, vtedy nás opustila aspoň polovica priateľov. Ani vtedy sme nechceli odísť. Ja som sa tu narodila, moja rodina v tomto meste žila už poldruha storočia. Mesto, v ktorom som sa narodila, som naozaj, ale naozaj milovala a doma som sa cítila len tu. Pravdou je, že kedykoľvek hrozilo nejaké nebezpečenstvo, v skutočnosti som odtiaľto nikdy nechcela odísť.

Jedným našim priateľom, manželskému páru, sa podarilo dostať do Rakúska a s veľkými ťažkosťami si vybavili aj vysťahovalecké pasy do Palestíny. Zastavili sa vo Viedni – pani mala veľmi veľký obchod s pletením.

Bola veľmi múdra a napokon tam zostali, nepokračovali ďalej. Sem-tam som dostala list alebo nám zatelefonovali, pozvali nás k nim. To bolo jediné obdobie, keď sme o tom obaja uvažovali [o emigrácii]. Obaja sme pracovali a narodila sa nám dcéra Anna [v roku 1948]. Potom sa mi už myšlienka na odchod vždy len vzďaľovala a vzďaľovala, takže sme nakoniec zostali tu.

Keď nám fašizmus vzal život, myslela som si, že jedinou možnou zmenou je komunizmus. Prirodzene, nevedeli sme – myslím si, že to sotva niekto mohol vedieť –, kto ten Stalin vlastne je. Moja mama mala priateľku, ktorá sa skrývala so svojou rodinou a ako zázrakom zostala nažive. Všetci z jej rodiny boli členmi strany. Jej syn bol lekár a povedal mi: „Kató, tvoje miesto je v strane. Vstúp, prosím!“ Dokonca mi priniesol prihlášku. Vyplnila som ju a jedného pekného dňa som ju išla odovzdať. Žila som v Starom Meste a centrum komunistickej strany bolo na staromestskej radnici.

Išla som na radnicu a tam bolo napísané, do ktorej kancelárie treba ísť. Otvorila som dvere, no, bolo tam veľa ľudí. Stoly stáli v polkruhu, bolo tam dosť veľa dymu, lebo po vojne všetci silno fajčili. Na pravej strane sedel mladý muž, zbadal ma a zavolal: „Konečne si prišla, toto je miesto aj pre teba!“ Pozrela som sa naňho a bol to mladý nemecký obyvateľ Zuckermandelu, ktorého som sa vždy bála.

Bratislava nebola až také veľké mesto, aby ste niekoho nepoznali aspoň z videnia. Vedela som, že počas vojny obťažoval Židov, a vedela som aj to, že bol veľmi nebezpečný. Nespočetnekrát som chcela vyjsť z domu – a často som sa o to pokúšala – bez hviezdy, ale vždy keď som ho uvidela, zastavila som sa a počkala, kým zmizne. A táto postava sedela v strane ako funkcionár!

Pozrela som sa naňho, bez slova sa otočila, vyšla na nádvorie Starej radnice, roztrhala formulár a odišla. Už nikdy som neuvažovala o vstupe do strany, kde bolo niečo takéto možné. Nakoniec bolo dobre, že som nevstúpila, lebo až oveľa, oveľa neskôr som sa dozvedela, čo sa vlastne dialo v Sovietskom zväze.

V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch ste všade počuli len o nejakých vedúcich strany. Tlač a rozhlas vás neustále nabádali k práci, ktorou jednoduchí ľudia prispievali k „budovaniu krajiny“. O skutočných udalostiach v pozadí, ktoré sa diali za politickými kulisami, sa nikdy nehovorilo. V roku 1952, počas procesu so Slánským [pozri Slánského proces [37]], sme sedeli pri rádiu, len sme počúvali a tuším sme z toho pochopili to isté, čo väčšina občanov. Keď sme si prvýkrát vypočuli prenos, pomysleli sme si: Panebože, je to vôbec možné? To je naozaj hrozné, čoho sú ľudia schopní?!

Spôsob rozprávania prokurátorov ale začal byť podozrivý, sedeli sme a počúvali a zároveň sme si s manželom v duchu stále vraveli, že Boh nás ochraňuj, ak sa komunisti dozvedia, že počúvame londýnske rádio. Ale keď došlo k miestnym výsluchom, boli také zvláštne, skomolené, akési bezduché, vyslovovali tam také bezduché vety. Nejako sa mi to nepáčilo. Snažili sme sa dozvedieť niečo viac z iných zdrojov. Keď došlo k zatýkaniu osôb, o ktorých sme vedeli, že sú to tí najčestnejší ľudia na svete, bolo to hrozné. V priebehu týchto (vykonštruovaných) procesov sme si s manželom obaja prvýkrát pomysleli, že v tejto krajine sa vážne nedá zostať – medzitým v Maďarsku prebiehal proces s Rajkom[38] – a že sa musíme nejako dostať do Rakúska. Ale zostalo len pri pláne.

Najprv som krátko pracovala v stavebnej firme. Najdlhšie som pracovala v centrálnej kancelárii firmy Domáce potreby. Môj manžel bol zamestnaný v Nitre. Preto sme sa do Nitry aj odsťahovali a žili tam desať rokov.

Moja dcéra vtedy študovala na strednej ekonomickej škole a tam aj zmaturovala. V roku 1966 sme sa vrátili do Bratislavy. Dostala som prácu v zmienených Domácich potrebách. Bolo tam 220 zamestnancov a nikoho som nepoznala. Pracovala som na propagačnom oddelení, mojou úlohou bolo zabezpečiť obstaranie ročných zásob.

Dostávali sme objednávky od každoročných odberateľov v Leviciach a Palárikove, preto ma poslali do oblastí, kde sa hovorilo hlavne po maďarsky. Chodila som na tie miesta osobne. Odcestovala som na miesto asi týždeň pred otvorením trhu a zorganizovala som usporiadanie stánkov a miest pre predávajúcich. Trh trval spravidla jeden týždeň.

Okrem venovania sa organizačným prácam som vždy bola aj pri otvorení trhu, pretože som bola takzvaná povereníčka. Po skončení práce som cestovala opäť domov.

Poviem vám, ako som sa dostala domov. Nešiel odtiaľ žiadny autobus ani nič iné, ale stretla som nášho plánovača, ktorý mi prezradil, že aj riaditeľ sa chystá domov a že ma určite odvezie autom. Riaditeľa som nepoznala, preto ho požiadal plánovač. Sľúbil, že ma, samozrejme, odvezie domov a mám ho o jednej hodine čakať na benzínovej pumpe. Presne o jednej som bola tam a nastúpila som do veľkého čierneho auta. Riaditeľ sedel vedľa vodiča a hovoril mu, aby sa pohol. O desať minút neskôr už nikto okrem mňa nezostal nažive.

Riaditeľ povedal vodičovi: „Šliapni na plyn!“ Vodič šliapol na pedál a my sme narazili do stĺpa elektrického vedenia. Keď som videla, že narazíme, dala som si obe ruky pred tvár a viac si už nepamätám.

Ľudia v autobuse idúcom z opačného smeru nehodu videli. Autobus zastavil, cestujúci vystúpili a prišli na miesto nehody. Niekto z nich povedal: „Hej, počujem tu vzadu nejaké stonanie, niekto ešte žije.“ Vtedy zbadali, že ležím vzadu. Jeden z mužov mal sekeru, ktorou vysekali dostatočne veľký otvor, aby ma mohli vytiahnuť. Potom ma odviezli do nemocnice.

Tak som sa koncom 60. rokov dostala na invalidný dôchodok. Utrpela som niekoľko vážnych zranení. Mala som zlomené stavce chrbtice na dvoch miestach aj poranenia hlavy, ale vyliečili ma a nakoniec som sa uzdravila.

Bola som teda na invalidnom dôchodku a až neskôr som začala pracovať ako turistická sprievodkyňa. Po odchode do invalidného dôchodku som dvadsaťšesť rokov pracovala v cestovnej kancelárii. Zozačiatku som len vypomáhala, ale potom som si túto prácu veľmi obľúbila. Často som počas socializmu sprevádzala Nemcov z DDR [Nemeckej demokratickej republiky] a tiež Rakúšanov.

Vždy som rada chodievala do divadla. Nevynechali sme žiadne predstavenie, ani jednu premiéru. Mali sme aj televíziu. Tu v Bratislave ste mohli pozerať Viedeň [kanál], zatiaľ čo v Nitre ste mohli mať Pešť [budapeštiansku televíziu]. Keď sme sa vrátili do Bratislavy, televízia bola veľmi príjemná vec, ale aj tak sme pravidelne chodili do divadla. Vždy poobede vychádzal Večerník [večerné správy] a nebolo Bratislavčana, ktorý by si Večerník nekúpil. Jeden čas sme kupovali aj Pravdu a tú sme považovali za dobre informujúce noviny. Potom sme od Pravdy upustili, ale Večerník sme kupovali denne.

Pravidelne som chodila aj do zahraničia, väčšinou do Pešti [Budapešti]. Do Pešti som chodila, lebo tam žili otcovi dvaja bratia a tri sestry, všetci zostali nažive – nežili tu v Československu, len otec.

Keď som sa vrátila domov, okamžite som s nimi nadviazala kontakt a každý druhý mesiac som išla do Pešti k bratrancom aspoň na pár dní, niekedy aj na týždeň. Pasy neboli problém, dostali sme ich ľahko.

Keď dcéra trochu vyrástla, bola som s ňou raz alebo dvakrát na Balatone. S manželom som bola dvakrát. Vo všeobecnosti mal vždy veľa práce, a tak sme nemohli ísť [spolu]. Mohli sme ísť na dovolenku do Tatier, aj tam sme boli párkrát, ale inak nikde.

Tento manželský pár, naši priatelia, ktorí sa usadili vo Viedni, boli veľmi pracovití ľudia a darilo sa im v podnikaní. Písali sme si, bola to moja dobrá priateľka. Jej manžel vážne ochorel a zomrel. Vtedy mi zavolala, že jej zomrel manžel, pohreb je vtedy a vtedy, vraj ma bude čakať. Povedala som: „Viete, na to, aby som vás mohla navštíviť, potrebujem nielen pas, ale aj povolenie na vycestovanie z krajiny.“ Odvetila: „Áno, viem, a preto posielam aj písomné pozvanie.“ To bola podmienka na cestu na západ. Odovzdala som žiadosť a písomné pozvanie.

V tom čase to fungovalo tak, že poslali policajta, ktorý osobu vypočul. Bola som doma a on prišiel v civile a povedal mi, prečo je tu. Vzala som ho do obývačky, sadli sme si vedľa seba a dokonca som mu urobila kávu.

Začali sme sa rozprávať, pýtal sa na všetko, čo bolo uvedené vo formulári. V malej kolónke vedľa mien mojich rodičov som pri otcovi a matke urobila malý krížik. Spýtal sa ma: „Čo to znamená?“ Odvetila som, že už nežijú, zahynuli v Osvienčime v tom a tom čase. Povedala som mu presný dátum. Pozrel sa na mňa s malým úsmevom: „To môže povedať každý, možno medzitým žijú v Amerike a tam sa im darí.“ To ma tak nepochopiteľne ranilo, že som bez rozmýšľania vstala, pozrela naňho a vyhŕkla: „Vypadnite!“

„Každý, kto so mnou takto hovorí o mojich rodičoch, ktorí zomreli mučeníckou smrťou, tu nemá čo robiť, vypadnite!“ Veľmi sa zľakol, myslel si, že ho zmlátim alebo neviem čo, a hneď odišiel. Dokonca si v predsieni nechal klobúk. Hodila som ho po ňom, chytil ho.

Keď manžel prišiel večer domov, zreferovala som mu, čo sa stalo, a povedala: „Neviem, možno ma zajtra odmietnu.“ Čakali sme, čakali, ale nedostala som žiadne odmietnutie, nič. Nedostala som však ani pas do Rakúska, takže som nikam nešla.

Rok 1968 bol veľmi zaujímavý [pozri Pražská jar [39]]. Mali sme prácu, ja som bola celkom spokojná ako turistická sprievodkyňa. Nemala som veľké očakávania. Človek mohol nájsť potešenie, mohol žiť kultúrnym životom, fantastické predstavenia sa hrali jedno za druhým. Môj manžel bol hlavným účtovníkom v jednej firme.

Medzi jeho kolegami nebol ani jeden Žid. Nebol to problém, najmä nie tu v Bratislave, bolo to absolútne tolerantné mesto, kde nikto nevedel, či ste alebo nie ste Žid. Naši susedia v budove neboli Židia, len my. S riaditeľom sme mali dobré vzťahy.

Riaditeľ firmy musel byť členom strany a bol veľmi milý, ale rád si dal o pohárik viac. A potom robil také idiotské veci. Človeka to rozčuľovalo, božemôj, človek s takým postavením ako on a pije!

Pred 21. augustom 1968 [keď sovietska, maďarská, východonemecká, poľská a bulharská armáda obsadili krajinu a potlačili takzvanú Pražskú jar] sme vedeli, čo všetko sa deje. V ten deň po polnoci zazvonil telefón. Keďže som k nemu bola bližšie, vyskočila som z postele ako prvá.

Zdvihla som telefón a riaditeľ mi povedal, samozrejme, po slovensky: „Hrozné, jeden tank za druhým, plné ľudí, plné sovietskych vojakov, hrozné!“ Povedala som mu: „Pán riaditeľ, vy ste ožratý ako prasa.“

Vtom môj manžel vyskočil z postele a zobral mi telefón z ruky, že akým právom sa takto rozprávam s riaditeľom. Medzitým som prešla – bývali sme dole na Leškovej ulici – k oknu a videla som, čo sa dialo na Malinovskej ulici. Božemôj, jeden tank za druhým! Bola to naozaj pravda!

Bývali sme na prvom poschodí. Pod nami na prízemí žil veľmi milý manželský pár, doktor Gallik, lekár, a jeho manželka. Mali troch synov, ktorí študovali na akadémii. Dobre sme spolu vychádzali. Pani bola z Kecskemétu, nevedela ani slovo v inom jazyku okrem maďarčiny.

Prišla k oknu a zakričala na mňa: „Kató, Kató, práve volali z nemocnice, že nás napadli Rusi.“ Povedala som: „Viem, aj my sme sa to práve dozvedeli.“ 

„Poď rýchlo dolu!“ 

Mohli byť asi dve hodiny ráno, išli sme dole tak, ako sme boli, v pyžamách.

Jej muž chodil hore-dole po izbe. „Čo budeme teraz robiť, čo budeme robiť?“ Jeho žena s maximálnym pokojom odvetila: „Vypijeme štamperlík koňaku, potom urobím čiernu kávu a vypijeme aj tú, to je to, čo budeme robiť.“ A to sme aj urobili.

Potom pani povedala: „Pôjdeme s Kató do potravín na rohu ulice a nakúpime. Potrebujeme mať doma múku, cestoviny, ryžu a cukor.“ Bolo už šesť hodín ráno, dali sme sa dokopy, my dve ženy, a obliekli sme sa.

„Obchod sa otvára o siedmej, takže tam poďme čo najskôr.“ Hoci sme prišli skoro, už tam bol kilometrový rad. Napriek tomu sme čakali v rade, medzitým sme sa rozprávali, nakupovali, ledva sme domov dotiahli dve veľké tašky s tovarom. Tri mesiace som nemusela kupovať nič, lebo špajza bola plná.

Antisemitizmus. Nechcem teraz povedať, že bol silnejší a silnejší, ale veľmi sa nezmenšil. Nikdy som sa nedostala do konfliktu pre svoj židovský pôvod. Za socializmu som sa snažila dať hneď najavo, že som Židovka, pretože som vždy rada vedela, na ktorej strane kto stojí, kto je nepriateľ a kto priateľ.

Raz sme sa pri príležitosti Medzinárodného dňa žien stretli v reštaurácii, kde sme mali spoločný obed. To bolo ešte v Nitre. Každý dostal šálku, samozrejme, nie s čajom, ale s vínom a panovala tam naozaj príjemná atmosféra. Rozmýšľala som, ako by som to mohla týmto ľuďom povedať [že som Židovka], aby som vedela, kto je nepriateľ a kto nie.

Na stretnutie neprišiel zástupca riaditeľa. Tak som sa spýtala: „Ten a ten, ako to, že dnes nie je s nami?“ Jeden z kolegov odpovedal: „Nemohol prísť, lebo ho zavolali do chrámu.“ „Chrám?“ zvolala som prekvapene. Bola som naozaj prekvapená, keďže to bol taký seriózny člen strany. „Teraz poobede? Je to katolík alebo evanjelik?“ 

„Nebuď smiešna, keď hovoríme chrám, myslíme tým stranícke centrum.“ 

Odvetila som: „Myslela som si, že do chrámu sa chodí vskutku iba kvôli náboženstvu, preto tam chodím ja.“ Pozreli sa na mňa. V skutočnosti som dosť výrazne zvýšila hlas, aby to počuli aj tí, čo sedeli okolo mňa, a povedali to ostatným. „Som Židovka. Nie som zbožná, ale som veriaca. A aspoň raz alebo dvakrát do roka zájdem do synagógy.“

Nevidela som v ich tvárach žiadne prekvapenie, netuším, čo si mysleli, ale mala som s nimi absolútne korektné vzťahy až do odchodu do dôchodku. Tam som nikdy nepočula ani slovo o svojom pôvode. Po odchode do invalidného dôchodku som robila turistickú sprievodkyňu v cestovnej kancelárii Čedok. Sprevádzala som veľa Nemcov.

Kúpila som si magen David (Dávidovu hviezdu), ktorú stále nosím na retiazke, takže od prvého momentu je jasné, kto som. Takto som počas celého života nemala žiadny problém. Vždy som sa snažila takto naznačiť, aby si dávali pozor, pretože som Židovka.

Nie sme zbožní, ale ja som veriaca. Svoju dcéru som nevychovávala v ortodoxnom duchu, pretože som sama tiež dostala slobodnú výchovu. Keďže som pracovala ako turistická sprievodkyňa, vždy som si mohla nájsť čas, ak som chcela, a ísť do chrámu.

Nikdy som neskrývala svoje návštevy chrámu, nemala som to totiž pred kým tajiť. Na veľké sviatky so mnou chodila do chrámu aj dcéra. Ona sa nemodlí, nehovorí o náboženstve a nepovažujem to za problém.

Keď sa dcéra zamestnala, spoznala svojho súčasného manžela. Jej manžel nie je žid, je ateista, takže moja dcéra tiež. Od dcérinej svadby v 70. rokoch sme opäť začali zdobiť vianočný stromček. Taký krásny vianočný stromček, aký máme my každý rok, len tak nenájdete.

Odkedy sa dcéra vydala, žijeme spolu pod jednou strechou. Moja dcéra pracovala dvadsaťtri rokov v Smene. Smena bolo bratislavské vydavateľstvo kníh a periodík, ale vydávali aj denník. Ich ústredie bolo na Pražskej ulici. Vydavateľstvo zaniklo asi pred pätnástimi rokmi. Vydalo veľmi veľa kníh, pôvodných slovenských diel, ako aj množstvo prekladov. Bolo to jedno z najväčších vydavateľstiev počas socializmu. Môj zať pracoval v stavebníctve, po Nežnej revolúcii [40] si s kolegom založil súkromnú stavebnú firmu.

Venovali sa výlučne rekonštrukciám a renováciám bytov, takže nestavali domy, len ich opravovali. Po zmene režimu ste si mohli kúpiť byty a veľa ľudí si prerábalo kúpeľne a kuchyne. Mali veľa práce.

V tejto oblasti pracoval do jari minulého roka [2003], potom skončil a teraz je na dôchodku. Moja dcéra je tiež na dôchodku. Majú záhradu a malý víkendový domček, kde trávia celé popoludnia, a obaja sa teraz venujú hlavne záhradkárčeniu.

Tiež majú len jednu dcéru. Petra sa narodila v roku 1977. Na vysokú školu sa nedostala, ale absolvovala trojročné štúdium cestovného ruchu. Potom odišla na pol roka do Londýna ako aupairka – angličtinu vedela už predtým, ale tam sa ju naučila dokonale. Odkedy sa vrátila, venuje sa prekladu kníh z angličtiny a nemčiny.

Moja vnučka teraz žije v Hradci Králové, má životného partnera a väčšinou prekladá z angličtiny a nemčiny, ale už nie knihy, ale odborné texty. Pracuje veľmi, veľmi veľa a sú s ňou veľmi spokojní.

Rok 1989 bol obdobím veľkých spoločenských zmien, Nežnej revolúcie. Každý deň som chodila demonštrovať na Námestie SNP. Chodievali sme tam štyri: ja, dve moje dobré priateľky a ešte jedna pani. Aby som lepšie videla a počula, vždy sme sa ponáhľali dopredu a postavili sa k zábradliu.

Žartovali sme v tých časoch, že keď má mať Čarnogurský [41] prejav, vyjde na pódium, obzrie sa a povie: „Pani Löfflerová je už tu, takže môžeme začať.“ Vždy som bola pri tom. Dnes už nechodím demonštrovať.

Od zmeny režimu sa svet nezhoršil, ale necítim to tak, že by som mohla vyjadriť svoj názor bez rizika. Aj tak ho vyjadrujem, ale vždy sa trochu bojím. Hovorím ho všade, či už sa im to páči, alebo nie. Mojej rodine sa dnes určite žije lepšie, ako sme žili my. Žiť sa dá, nie je to také nebezpečné.

Vždy môžete niečo robiť a nejako zarábať peniaze, len musíte chcieť. Samozrejme, mladí ľudia si musia zvyknúť, že žijú ako Američania, že nezáleží na tom, koľko máte akademických titulov, niekedy musíte zametať ulice alebo umývať riad, až kým nepríde niečo lepšie. Aj ja som tak musela robiť. Toto sa tu nikdy ľudia nenaučili.

Všade nastali veľké zmeny: pocit spolupatričnosti medzi Židmi nikdy nebol taký ako teraz. Konajú sa stretnutia, navštevujeme veľké predstavenia. Netušila som, že je tu ešte toľko Židov, a pomaly zisťujem, kto je kto. Stretnutia sú oveľa bohatšie, pokiaľ ide o kultúrne podujatia.

Hoci, ako hovorí rabín, v náboženských oblastiach sú oveľa ústretovejší. Ortodoxných Židov je málo, dnes sú tu prevažne neologickí Židia. Do chrámu chodievame len na veľké sviatky, ale aj vtedy tam zájdeme iba kvôli klebeteniu.

V roku 1991 som sa vydala na svoju prvú cestu na východ, konkrétne do Izraela. Nikoho som tam nemala, a tak som sa zúčastnila na zájazde, ktorý zorganizovala miestna cestovná kancelária Tatratour. Išli sme spolu so siedmimi katolíkmi a jedným luteránskym kňazom. Spolu so mnou išla aj jedna moja priateľka, ktorá je Židovka. Bolo to zázračné a dostali sme prvotriedneho sprievodcu.

Za seba musím povedať, že som sa ešte nikdy nestretla s niečím takým dokonalým. Myslím si, že sme boli všade, za osem dní všade, veľa sme sa kúpali v Mŕtvom aj v Červenom mori. Bola som očarená a neuveriteľne šťastná. Pred štyrmi rokmi som tam išla druhýkrát. Neustále fandím Izraelu, ale žiť by som tam nechcela.

Možno som na to príliš veľká Stredoeurópanka. Veľmi ma mrzí, že starnem, veď na svete je toho toľko, čo treba vidieť. Teraz, keď by som si mohla dovoliť pekný výlet, už na to nemám fyzické sily.

Snažím sa organizovať si dni tak, aby som si udržiavala rovnováhu fyzických a duševných síl. Pri raňajkách si čítam dennú tlač. Chvíľu mi trvá, kým ju celú prečítam. Potom idem na polhodinovú prechádzku, ak to počasie dovolí.

Vo svojich deväťdesiatich štyroch rokoch už intenzívnejšie cítim, keď je vietor nepríjemný alebo keď dážď zamokrí človeku chrbát. V najhoršom prípade sedím na balkóne, pretože vnútri nikdy nie je dosť čerstvého vzduchu. Popoludnie mi zaberá písanie listov. Mám veľa priateľov po celom svete, s ktorými si píšem. Po večeroch si rada čítam, hlavne historické knihy, moje obľúbené sú najmä tie, v ktorých je zmienka o Bratislave.

Je nás šesť priateliek, šesť ovdovených dám. Len jedna z nás je Židovka, ja jediná, ale naše vzťahy sú také blízke, že keď náboženská obec organizuje nejakú akciu alebo záhradnú slávnosť, jedna alebo dve z nich sa vždy prídu so mnou zabaviť.

Dostali sme reparácie. Tí z nás, ktorí boli v táboroch, a tuším aj tí, ktorí boli utečenci, dostali od Nemecka nejakú sumu. Keď si to prepočítate z eur na koruny, tak je to celkom slušná suma. Nie je to zlé, nie je to zlé. Čo sa mňa týka, nemám zvláštne túžby, a čím má človek skromnejšie túžby, tým má menej problémov. 

Katarína Löfflerová žila v Bratislave až do svojej smrti v roku 2006.

• [1] Tradicionalistické (ortodoxnné) židovské komunity si po židovskom kongrese v rokoch 1868 – 1869 založili vlastné ortodoxné organizácie, ktoré organizovali svoj život podľa náboženských zásad judaizmu a stavali sa proti asimilačným snahám. Vedúcimi predstaviteľmi komunít boli rabíni. Stanovy ich komunít schválil kráľ v roku 1871. V západnej časti Uhorska vznikali komunity potomkov nemeckých a slovenských prisťahovalcov podľa západných ortodoxných zásad. V tom istom čase sa na východe medzi Židmi haličského pôvodu sformoval „východný“ typ ortodoxie; prevládal tam chasidizmus.

  Časom sa západná ortodoxia rozšírila aj do východnej časti Uhorska. V roku 1896 bolo v celom Uhorsku, najmä v Sedmohradsku a v severovýchodnej časti krajiny, zaregistrovaných 294 materských židovských ortodoxných obcí a 1001 dcérskych obcí, ktoré pod ne administratívne spadali.

• [2] Neologický judaizmus bola reformovaná vetva judaizmu v Uhorsku, ktorá vznikla samostatne po kongrese v Pešti v roku 1868. Neologická vetva bola ovplyvnená náboženskými reformami, modernizáciou a asimilačnými tendenciami uhorských Židov. Po kongrese v Budapešti v rokoch 1868-69, na ktorom mala židovská komunita prerokovať viaceré otázky, na ktoré sa názory tradicionalistov a modernistov rozchádzali, a ktorého cieľom bolo zjednotiť uhorských Židov, sa však uhorskí Židia oficiálne rozdelili na dve (neskôr tri) komunity, ktoré si vybudovali vlastnú sieť miestnych židovských obcí.

  Neológovia boli modernizátori, ktorí v rôznych otázkach oponovali ortodoxným. Tretia skupina, takzvaná status quo ante, presadzovala, aby židovská komunita zostala rovnaká ako pred kongresom 1868-69.

• [3]Chatam Sofer (1762 – 1839) – pôvodným menom Moše Schreiber, bol ortodoxný rabín, narodený vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý sa stal všeobecne známym ako vedúca osobnosť ortodoxného hnutia. Bol rodený talent a študovať začal už ako trojročný. Od roku 1771 pokračoval v štúdiu u rabína Nathana Adlera. Ďalším učiteľom, ktorý mal na neho veľký vplyv, bol Pinchas Horowitz, hlavný rabín Frankfurtu. Židovská komunita v Prešporku si ho v roku 1806 zvolila za rabína. Jeho vedomosti a charizma čoskoro presvedčili všetkých jeho bývalých odporcov a pochybovačov. Vďaka jeho činnosti sa Prešporok stal podnetným duchovným centrom židovstva.
• [4] Vojnové dlhopisy v rakúsko-uhorskej monarchii – počas prvej svetovej vojny boli v rakúsko-uhorskej monarchii osemkrát vydané štátne dlhopisy s cieľom pokrytia vojnových výdavkov krajiny. Uhorské vojnové dlhopisy dosiahli hodnotu 18 miliárd korún, vojnové výdavky monarchie dosiahli sumu 110 miliárd. Po skončení vojny Maďarsko splácalo len tie vojnové pôžičky, ktoré boli k určitému dátumu v rukách maďarských občanov, a tie, ktoré boli v rukách zahraničných občanov z krajín, ktoré nezískali územia patriace predtým do Uhorského kráľovstva. Dôsledkom toho bolo, že Maďari, ktorí po vojne žili mimo Maďarska, prišli o menšie či väčšie sumy peňazí a niekedy aj o svoj majetok.
• [5] Franz Stollwerck otvoril svoju továreň na cukrovinky v roku 1839 v Kolíne nad Rýnom. Po jeho smrti jeho päť synov rozvíjalo podnik pod názvom „Gebruder Stollwerck“, ktorý sa v roku 1902 stal akciovou spoločnosťou. Továreň v Bratislave založili v roku 1896 dvaja bratia Stollwerckovci, jej pôvodný názov bol K. K. Osterreichisch-Ungarische Hof und Schokoladenfabrik. Napriek katastrofálnemu požiaru v roku 1900 vykázala spoločnosť v tom roku zisk viac ako milión korún. V roku 1948 bola formálne znárodnená.
• [6] Továreň v Bratislave, ktorú založila viedenská súkromná firma Gyorgy Roth a spol. okolo roku 1870, na výrobu munície pre rakúsko-uhorskú armádu. Počas vojny v nej pracovalo 3000 ľudí a v roku 1918 už bola samostatným podnikom s názvom Bratislava J. Roth Rt.
• [7] Dynamit-Nobel - jedna z najstarších chemických tovární na Slovensku. Bol to jeden z mnohých podobných podnikov v Európe, oficiálne známy ako Dynamit-Nobel, podľa svojho zakladateľa Dr. Alfreda Nobela, švédskeho vynálezcu. Štát továreň znárodnil v roku 1946.
• [8] Prvá Viedenská arbitráž – 2. novembra 1938, ktorou nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Československo vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom. Súčasťou Maďarska sa stali mestá Kassa (Košice), Komárom (Komárno), Ersekujvár (Nové Zámky), Ungvár (Užhorod) a Munkacs (Mukačevo), spolu 11 927 km² územia a 1,6 milióna obyvateľov. Podľa maďarského sčítania ľudu v roku 1941 hovorilo 84 % obyvateľov pripojených krajín po maďarsky.
• [9] Židovský kódex – dňa 9. septembra 1941 vydala slovenská vláda nariadenie č. 198/1941 Zb. z. O právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex, komplexnú zbierku právnych noriem založenú na rasových princípoch a upravujúcu celý život židovskej komunity na Slovensku. Židovský kódex obsahoval 270 paragrafov a bol jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe. Vo veľkej miere preberal mnohé antisemitské normy, ktoré boli na Slovensku publikované od roku 1940, inšpirované a prevzaté z tzv. Norimberských zákonov v Nemecku z roku 1935. Riešenie tzv. židovskej otázky bolo založené na rasovom základe, pričom sa používala definícia „Žida“ (každý, kto mal troch starých rodičov židovského pôvodu) a „židovského miešanca“ (osoby majúce dvoch, resp. jedného starého rodiča židovského pôvodu), pričom tento princíp sa čiastočne uplatňoval aj na zmiešané manželstvá.

  Podľa obsahu možno kódex rozdeliť na tri časti. Prvá prísne obmedzovala osobné, občianske, náboženské a sociálne práva Židov: napríklad verejné označovanie Židov, vylúčenie zo škôl, zákaz voľného pohybu, uzákonenie nútených prác, vyvlastnenie synagóg štátom atď. Druhá časť zákonníka sa zaoberala majetkovými právami Židov a zbavovala ich niektorých predmetov osobného vlastníctva. Tretia a najrozsiahlejšia časť kódexu sa zaoberala normami upravujúcimi prevod židovského majetku do „árijského“ vlastníctva. Nariadenia obsahovali aj časti, ktoré umožňovali prezidentovi republiky udeliť úplné alebo čiastočné výnimky z ustanovení. Rímskokatolícka cirkev na Slovensku aj Vatikán protestovali proti vydaniu Židovského kódexu a požadovali jeho úpravu. Všetky kritické reakcie vedenie štátu ignorovalo.

• [10] Podľa sčítania ľudu v 30. rokoch 20. storočia žilo na Slovensku 137 737 obyvateľov židovského vierovyznania, z ktorých sa 44 019 (32 %) považovalo za „československých“ občanov, 9 945 (7 %) za nemeckých občanov a 65 385 (48 %) za občanov židovskej národnosti. Po prvej Viedenskej arbitráži zostalo na území Slovenska približne 90 000 Židov.
• [11] Ladislav Novomeský (1904-1976) bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál. V rokoch 1943 – 1944 člen 5. ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS). 1945 – 1950 pôsobil ako minister školstva a osvety v Slovenskej národnej rade. V roku 1951 bol na základe vykonštruovaných obvinení zbavený všetkých funkcií a bol väznený, neskôr bol v roku 1963 občiansky a právne rehabilitovaný. V roku 1964 bol vyhlásený za národného umelca. V rokoch 1968 – 1977 bol členom Ústredného výboru KSS a Predsedníctva SNR. V rokoch 1968 – 1974 pôsobil ako predseda Matice slovenskej. Vydal viaceré básnické zbierky, napríklad Nedeľa, Romboid či Svätý za dedinou.
• [12] Znárodnenie, znárodňovanie či nacionalizácia je prevod súkromného vlastníctva podniku, výrobných prostriedkov či iných hospodársky významných častí súkromného vlastníctva do štátneho vlastníctva alebo spoločného vlastníctva. Môže ísť o vyvlastnenie (za náhradu) alebo konfiškáciu (bez náhrady). Znárodnenie bola štandardná politika socialistických strán. V ČSR boli na základe vydania dekrétov prezidenta republiky Edvarda Beneša od júla 1945 konfiškované a zoštátňované majetky, podniky, dielne, kde sa štátnej správy ujali národní správcovia, buď ako jednotlivci (dielne, obchody, vily), alebo ako právne osoby (firmy, priemyselné podniky, akciové spoločnosti). Na základe požiadavky Národného frontu Čechov a Slovákov boli prezidentom Benešom vydané znárodňovacie dekréty dňa 28. októbra 1945 na viac ako deväťtisíc priemyselných podnikov s vyše miliónom zamestnancov. Tento dátum vošiel do histórie ako Deň znárodnenia a oslavoval sa každoročne za socializmu.
• [13] Husacím tukom Židia nahrádzali bravčový tuk, ktorý nebol kóšer a ktorý v tej dobe bežne používali kresťanské rodiny na varenie (pozn. prekl.).
• [14] Bulharskí záhradníci zaberali významnú časť trhu so zeleninou v celej Európe. Migrácia bulharských záhradkárov sa začala na prelome 18. a 19. storočia. Na slovenské územie sa dostali koncom 19. storočia. V medzivojnovom období (1935) bolo na Slovensku odhadom 320 bulharských záhradníkov, najviac v okolí Košíc a Bratislavy.
• [15] Zuckermandel – základ Bratislavského hradu, dnes je to aglomerácia najstarších častí. Sem sa na takzvanú Schlossgrund Street, dnes Židovskú ulicu, v roku 1599 presídlila židovská komunita a vznikla tu samostatná osada. Brány osady boli každú noc zatvorené. Takto to pokračovalo až do roku 1850, keď bola osada pripojená k mestu. Južná strana osady sa tiahla pozdĺž Dunaja pod hradom a centrálnu os tvorila oblasť Zuckermandel, ktorá sa takto začala nazývať pravdepodobne v 18. storočí. Najstaršou ulicou v Zuckermandeli je Hauptstrasse [Hlavná ulica], ktorá bola po roku 1879 premenovaná na Ulicu Márie Terézie. Kde presne osada stála, dnes môžeme vymedziť len teoreticky, popri fragmente Žižkovej ulice na západe. Jej východnú stranu pohltilo široké parkovisko, vedľa zrekonštruovaných múrov starej vodárenskej veže. Ostatné časti počas asanačných prác potrebných na výstavbu Nového mosta úplne zmizli.
• [16]Vavro Šrobár (1867 – 1950) bol slovenský lekár, politik, ústredná postava medzivojnovej slovenskej politiky v Československu, najprv pôsobil ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1925 – 1935 bol senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu. Postupne sa vyhrotili jeho vzťahy s Andrejom Hlinkom aj Milanom Hodžom a utiahol sa do Trenčianskych Teplíc a v r. 1937 odišiel do dôchodku. Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa zapojil do činnosti odbojových skupín.
• [17] Merano, Taliansko – kúpeľné mesto v Južnom Tirolsku, navštevované ako klimatické kúpele pre svoje mierne podnebie. Okolie Merana slúžilo ako letovisko.
• [18] Továreň Klinger bola založená Heinrichom Klingerom, ktorý využíval všeobecný prebytok robotníkov v dôsledku nákazy vinohradov. Výroba bola zameraná na výrobu impregnovaných (vodovzdorných) materiálov, o ktoré mala záujem predovšetkým armáda a námorníctvo. Na uspokojenie rastúceho dopytu vybudoval Klinger priemyselné závody v Liptovskom Mikuláši aj mimo územia Slovenska, pričom jeden zo závodov poskytoval svojim zamestnancom dokonca aj bývanie a započal v regióne stavbu rodinných domov. Výroba v továrni bola po roku 1945 zastavená.
• [19] Makabi – židovská telocvičná organizácia. Svetový zväz Makabi bol založený v roku 1903 v Bazileji na VI. sionistickom kongrese. V roku 1935 mal Svetový zväz Makabi 100 000 členov, z toho 10 000 v Československu. Telocvičné organizácie v Čechách majú svoje korene v 19. storočí. Napríklad prvý gymnastický klub Makabi v Čechách bol založený v roku 1899. Celkovo bolo klubov Makabi v Čechách a na Morave pred prvou svetovou vojnou pätnásť. Československý zväz Makabi bol oficiálne založený v júni 1924 a v tom istom roku sa stal členom Svetového zväzu Makabi so sídlom v Berlíne.
• [20] Športový klub Bar Kochba Bratislava – najvýznamnejší predstaviteľ plaveckých športov v prvej Československej republike. Klub bol účastníkom československých majstrovstiev, ktorým koncom 30. rokov 20. storočia dominoval. Výkonnosť plavcov ŠK Bar Kochba Bratislava dokumentuje aj svetový rekord v štafete na 4 × 200 m voľným spôsobom, ktorý dosiahli štyria plavci: Frucht, Baderle, Steiner a Foldes. V štafetách získali aj niekoľko titulov majstrov Československa. ŠK Bar Kochba bol najúspešnejší aj z hľadiska počtu titulov majstra Československa v individuálnych disciplínach. V roku 1936 sa atléti židovskej národnosti napriek nominácii nezúčastnili na olympijských hrách v Berlíne. Československý olympijský výbor tento legitímny protest proti politickej situácii v Nemecku neuznal, odsúdil ho v médiách a športovcov finančne potrestal.
• [21]Edvard Beneš (1884 – 1948) – bol český politik, diplomat, právnik a filozof, v rokoch 1935 – 1938 a 1939 – 1948 tiež prezident, pričom v rokoch 1939 – 1945 bol vedúcim predstaviteľom druhého česko-slovenského odboja.
• [22] Anschluss (slovensky anšlus) – pripojenie Rakúska k Nemecku. Mierová zmluva zo Saint Germain z roku 1919 zakázala pripojenie Rakúska k Nemecku, aby sa zabránilo obnoveniu silného Nemecka. Dňa 12. marca 1938 Hitler obsadil Rakúsko a za všeobecného súhlasu ho pripojil ako provinciu Ostmark. V apríli 1945 Rakúsko znovu získalo nezávislosť obnovením dočasnej rakúskej vlády. Plnú suverenitu však Rakúsko opäť získalo až v roku 1955 prijatím dohody o Rakúskom štáte.
• [23] Tiso, Jozef (1887 – 1947) – bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, poslanec Národného zhromaždenia, neskôr predseda vlády a prezident vojnovej Slovenskej republiky, tzv. Slovenského štátu, ktorý bol bábkovým štátom vytvoreným s podporou Nemecka. Po vojne bol obvinený z rozbitia republiky a spolupráce s nacistickým Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po potlačení povstania, z odsunu českých občanov a prenasledovania odporcov režimu, prenasledovania a deportácie slovenských Židov (tzn. činov dnes vnímaných ako zločiny proti ľudskosti). Za svoje zločiny bol v roku 1947 uznaný vinný a ako vojnový zločinec bol odsúdený na trest smrti a popravený.
• [24] Žltá hviezda na Slovensku – 18. septembra 1941 vydal slovenský minister vnútra nariadenie, podľa ktorého museli všetci Židia nosiť na ľavej strane odevu jasne viditeľnú žltú hviezdu s priemerom najmenej 6 cm. Po 20. októbri 1941 boli povolené len hviezdy vydané Židovským centrom. Výnimku mali deti mladšie ako šesť rokov, Židia zosobášení s Nežidmi a ich deti, ak neboli židovského vierovyznania, ako aj tí, ktorí konvertovali pred 10. septembrom 1941. Ďalšie výnimky boli udelené Židom, ktorí zastávali určité funkcie (štátni zamestnanci, vedúci pracovníci v priemysle, vedúci inštitúcií a fondov), a tým, ktorí dostali milosť od prezidenta štátu. Nariadenie platilo od 22. septembra 1941.
• [25] Slovenský štát (1939 – 1945) – Československo, ktoré vzniklo po rozpade Rakúsko-Uhorska, existovalo až do jeho rozbitia Mníchovskou dohodou v roku 1938. Slovensko sa stalo samostatnou (autonómnou) republikou 6. októbra 1938 s Jozefom Tisom ako slovenským premiérom. Pražská vláda, ktorá sa stala podozrievavou voči slovenským krokom smerujúcim k získaniu samostatnosti, uplatnila stanné právo a začiatkom marca 1939 zosadila Tisa a nahradila ho Karolom Sidorom. Slovenské osobnosti sa obrátili na Hitlera, ktorý toto odvolanie využil ako zámienku na vyhlásenie Čiech, Moravy a Sliezska za nemecký protektorát. Slovenský snem 14. marca 1939 vyhlásil samostatnosť Slovenska, ktorá však bola v skutočnosti len nominálna, prísne kontrolovaná nacistickým Nemeckom.
• [26] Protižidovské zákony v Slovenskom štáte – jednou z najdôležitejších úloh v novom štáte sa stalo „riešenie“ židovskej otázky. Už v apríli 1939 bola na základe vládneho nariadenia č. 63/1939 prijatá prvá definícia židovského občana. Nariadenie tiež stanovilo počet židovských občanov v určitých profesiách – redaktori, právnici. V tomto trende sa následne pokračovalo. Okrem určovania počtu v rôznych profesiách stratili Židia aj svoje politické a občianske práva. Na jar 1940 bol prijatý zákon č. 113/1940, tzv. prvý arizačný zákon. (Arizácia bol nacistický termín pre konfiškáciu majetku Židov a jeho prevod na Nežidov.) Dňa 9. septembra 1941 vydala slovenská vláda nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex – komplexnú právnu normu založenú na rasových princípoch a upravujúcu celý život židovskej komunity na Slovensku. Židovský kódex obsahoval 270 paragrafov a bol jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe. Vo veľkej miere preberal mnohé antisemitské normy, ktoré boli na Slovensku publikované od roku 1940, inšpirované a prevzaté z tzv. Norimberských zákonov v Nemecku z roku 1935. Riešenie tzv. židovskej otázky bolo založené na rasovom základe, pričom sa používala definícia „Žida“ (každý, kto mal aspoň troch starých rodičov židovského pôvodu) a „židovského miešanca“ (osoby majúce dvoch, resp. jedného starého rodiča židovského pôvodu). Podľa obsahu možno kódex rozdeliť na tri časti. Prvá prísne obmedzovala osobné, občianske, náboženské a sociálne práva Židov: napríklad verejné označovanie Židov, vylúčenie zo škôl, zákaz voľného pohybu, uzákonenie nútených prác, vyvlastnenie synagóg štátom atď. Druhá časť zákonníka sa zaoberala majetkovými právami Židov a zbavovala ich niektorých predmetov osobného vlastníctva. Tretia a najrozsiahlejšia časť kódexu sa zaoberala normami upravujúcimi prevod židovského majetku do „árijského“ vlastníctva. Predpisy obsahovali aj časti, ktoré umožňovali prezidentovi republiky udeliť úplné alebo čiastočné výnimky z ustanovení. Rímskokatolícka cirkev na Slovensku aj Vatikán protestovali proti vydaniu Židovského kódexu a požadovali jeho úpravu. Vedenie štátu všetky kritické reakcie ignorovalo.
• [27] Slovensko bolo jedným z prvých štátov anektovaných nacistickým Nemeckom, odkiaľ boli Židia deportovaní do táborov smrti. Prvá vlna deportácií sa začala v roku 1942 a trvala takmer sedem mesiacov. Od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo vypravených 57 konvojov nákladných vlakov s 57 751 Židmi. Devätnásť z nich bolo poslaných priamo do tábora smrti v Osvienčime, ďalších 38 vlakov s takmer 39 000 Židmi bolo poslaných do oblasti okolo Lublinu.
• [28] Auschwitz – v slovanských jazykoch a v maďarčine sa niekedy stretneme s označením táborového komplexu Auschwitz ako Osvienčim. Katarína Löfflerová používa v originálnom rozhovore termín Osvienčim a preto je v texte ponechaný. Oficiálny názov táboru bol Táborový komplex Auschwitz-Birkenau, ktorý nacisti vybudovali neďaleko poľského mesta Osvienčim. Táborový komplex pozostával z kmeňového tábora (Stammlager) Auschwitz I a ďalších desiatok pobočných táborov, jedným z nich bol aj Auschwitz II-Birkenau.
• [29] Paragraf 22 Židovského kódexu hovorí, že Židia vo veku od 16 do 60 rokov museli pracovať. Tento paragraf sa stal v neskoršej židovskej tragédii symbolickým, využila ho aj slovenská vláda, ktorá sa v marci 1942 odvolávala práve na tento paragraf, aby začala deportácie židovských obyvateľov zo Slovenska.
• [30] Pracovný tábor Nováky bol zriadený v roku 1941 v stredoslovenskom meste Nováky. Na ploche 2,27 km² bolo postavených 24 barakov, v ktorých bolo v roku 1943 ubytovaných 2 500 – 3 000 ľudí. Mnohí z ľudí zadržiavaných v Novákoch boli transportovaní do poľských táborov. Tábor oslobodili partizáni 30. augusta 1944 a väzni sa pridali k partizánom.
• [31] Koncentračný a pracovný tábor v Seredi bol vytvorený v roku 1941 ako židovský pracovný tábor. Tábor fungoval až do začiatku Slovenského národného povstania, keď bol rozpustený. Začiatkom septembra 1944, keď sa znovu začali deportácie, bola jeho činnosť obnovená. Kvôli deportáciám bol koncom septembra za veliteľa tábora vymenovaný SS-Hauptsturmführer Alois Brunner. Brunner bol dlhoročným spolupracovníkom Adolfa Eichmanna a už v roku 1943 organizoval deportácie francúzskych Židov. Keďže táborové registre boli zničené, najdôveryhodnejšie informácie o počte deportovaných poskytli svedkovia, ktorí pracovali s evidenciou väzňov. Podľa týchto informácií bolo od septembra 1944 do konca marca 1945 zo seredského tábora vypravených 11 transportov s 11 532 osobami. Do konca novembra 1944 boli transporty určené pre koncentračný tábor Auschwitz, neskôr boli väzni transportovaní do iných táborov v Ríši. Tábor v Seredi bol zlikvidovaný 31. marca 1945, keď bol vypravený posledný evakuačný transport určený do terezínskeho geta. V tomto transporte odišiel aj veliteľ seredského tábora Alois Brunner.,
• [32] Správa - správa Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu. 7. apríla 1944 utiekli z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau dvaja slovenskí Židia: Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba (pôvodným menom Walter Rosenberg). Ako prví informovali svet o zločinoch, ktoré sa dejú v tábore, a podali správu o nacistickom vraždení, ktorá patrí k základným dokumentom o holokauste. V čase úteku dvadsaťročný Vrba a o šesť rokov starší Wetzler sa 7. apríla 1944 skryli v priestore vo vonkajšom strážnom okruhu tábora smrti. Po troch dňoch, keď ich už nacisti prestali hľadať, vyliezli a vykročili smerom na Slovensko, až skončili v Žiline.

  Vypovedali pred zástupcami židovskej náboženskej obce – oddelene, aby sa zaručila objektivita – a z ich výpovedí bola zostavená veľmi detailná 32-stranová správa. Následne bola preložená do viacerých jazykov a zaslaná diplomatickými cestami na zastupiteľstvá viacerých európskych štátov. Pravdepodobne zachránila pred deportáciami desaťtisíce ľudských životov.

• [33] Ústredňa Židov (ÚŽ) – za jej vznikom stál Dieter Wisliceny, nemecký poradca pre riešenie židovských záležitostí na Slovensku. Wislicenyho argumenty pre vytvorenie židovského centra boli, že bude vystupovať ako partner pri rokovaniach o vysťahovaní Židov, že pre tých, ktorí budú v dôsledku arizácie odstránení zo svojich súčasných pozícií, zabezpečí preškolenie na iné povolania. Pôsobnosť židovského centra sa určovala podľa pôsobnosti a predpisov konkrétnej inštancie, pod ktorú spadalo. Personál ÚŽ tvorili tri kategórie ľudí: byrokrati, ktorí svojím prístupom k plneniu príkazov viac škodili ako pomáhali (druhý vedúci úradník židovského centra A. Sebestyen), ďalej tí, ktorí videli zmysel svojej činnosti predovšetkým v nezištnej pomoci ľuďom, ktorí boli prenasledovaním najviac postihnutí (G. Fleischmannová), a napokon bezduchí vykonávatelia príkazov, ktorí boli schopní urobiť naozaj všetko (K. Hochberg). Okrem Židovského centra existovala aj tajná tzv. Pracovná skupina, ktorú viedol ortodoxný rabín M. Weissmandel, ale jej skutočnou vodkyňou bola sionistka G. Fleischmannová.

  Hlavnou činnosťou Pracovnej skupiny bolo zachrániť čo najviac Židov pred deportáciou.

• [34] Horthy, Miklós (1868 – 1957) – regent Maďarska v rokoch 1920 až 1944. Spoliehal sa na konzervatívnych plutokratov a veľkostatkárov a kresťanské stredné vrstvy, udržiaval pravicový režim v medzivojnovom Maďarsku. V zahraničnej politike sa snažil dosiahnuť revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, na základe ktorej boli po prvej svetovej vojne Maďarsku odčlenené dve tretiny územia, čo viedlo k tomu, že Maďarsko vstúpilo do druhej svetovej vojny ako spojenec Nemecka a Talianska.

  Keď Nemci v marci 1944 obsadili Maďarsko, Horthy bol nútený vymenovať za predsedu vlády bývalého veľvyslanca Maďarska v Berlíne, ktorý organizoval deportácie maďarských Židov. Dňa 15. októbra 1944 Horthy v rozhlase oznámil, že požiada spojenecké mocnosti o prímerie. Následne moc v krajine prevzal vodca krajne pravicovej fašistickej strany Šípový kríž Ferenc Szalasi, podporovaný nemeckou armádou. Horthyho zadržali v Nemecku a neskôr ho oslobodili americké jednotky. V roku 1949 sa presťahoval do Portugalska, kde v roku 1957 zomrel.

• [35] Antonín Novotný (1904 – 1975) bol česko-slovenský politik a štátnik. V roku 1921 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ). Počas druhej svetovej vojny sa Novotný podieľal na ilegálnej činnosti KSC, čoskoro bol zatknutý a v rokoch 1941 – 1945 väznený v koncentračnom tábore Mauthausen. V roku 1953 sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru KSČ. Vrchol svojej politickej kariéry dosiahol Novotný v roku 1957, keď bol zvolený za prezidenta Československa. V roku 1960 Novotný odvážne vyhlásil, že v Československu sa buduje socializmus, a následne sa slovo socialistický stalo súčasťou názvu republiky (Československá socialistická republika – ČSSR). Novotného odchod z politickej scény sa začal v druhej polovici 60. rokov, keď sa v komunistickej strane začali objavovať reformné tendencie. V čase tzv. Pražskej jari v roku 1968 bol Antonín Novotný nútený abdikovať z funkcie prezidenta republiky.
• [36] Terezín/Teresienstadt – bolo geto v protektoráte Čechy a Morava, ktoré spravovali príslušníci SS. Židia boli odtiaľ prevážaní do rôznych vyhladzovacích táborov. Nacisti ho využívali na maskovanie vyhladzovania európskych Židov, pričom Terezín prezentovali ako „vzorové židovské mesto“. Českí žandári slúžili ako strážcovia geta a s ich pomocou mohli Židia udržiavať kontakt s vonkajším svetom. Hoci bolo vzdelávanie zakázané, pravidelne sa tajne vyučovalo. Vďaka veľkému počtu umelcov, spisovateľov a vedcov v gete existoval intenzívny program kultúrnych aktivít. Keď sa koncom roka 1943 rozšírili informácie o dianí v nacistických táboroch, Nemci sa rozhodli povoliť vyšetrovacej komisii Medzinárodného Červeného kríža návštevu Terezína. V rámci príprav bolo do Auschwitzu deportovaných viac väzňov, aby sa znížilo preľudnenie geta. Na oklamanie komisie boli postavené fiktívne obchody, kaviareň, banka, materské školy, škola a kvetinové záhrady
• [37] Súdny proces s Rudolfom Slánským – v rokoch 1948 – 1949 československá vláda spolu so Sovietskym zväzom výrazne podporovala myšlienku založenia nového štátu Izrael. Napriek všetkým snahám Stalinova politika nikdy nenašla v Izraeli úrodnú pôdu, preto sa objektom jeho záujmu stali arabské štáty. Komunisti museli v prvom rade rozptýliť podozrenia, že židovskému štátu dodávali zbrane. Sovietske vedenie oznámilo, že dodávky zbraní do Izraela zorganizovali sionisti v Československu. Židia v Československu boli v tej dobe označovaní automaticky za sionistov a kozmopolitov. V roku 1951 bolo na základe vykonštruovaného procesu odsúdených 14 obžalovaných (z toho jedenásť Židov) na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Rudolfom Slánským. Jedenásť obvinených dostalo trest smrti, traja boli odsúdení na doživotie. Poprava bola vykonaná 3. decembra 1952. Komunistická strana neskôr priznala svoje chyby pri vedení procesu a všetci odsúdení boli v roku 1963 spoločensky a právne rehabilitovaní.
• [38]Súdny proces s Rajkom – László Rajk, maďarský komunistický politik, minister vnútra (1946-48) a minister zahraničných vecí (1948-49), bol v roku 1949 zatknutý na základe falošných obvinení v rámci čistiek iniciovaných Stalinovou protititovskou kampaňou. Bol obvinený zo zločinov proti štátu a vlastizrady (že bol v 30. rokoch tajným agentom), odsúdený na trest smrti a popravený. Zinscenovaný proces s ním mal veľkú publicitu v celom sovietskom bloku. V marci 1956 bol oficiálne rehabilitovaný.
• [39]  Pražská jar – týmto termínom sa označuje obdobie od konca roku 1967 do okupácie Československa v auguste 1968. V týchto mesiacoch došlo postupne k uvoľneniu politickej situácie v Československu, tzv. demokratizácii spoločnosti a k pokusu o opatrnú reformu socialistického politického systému iniciovanú zvrchu samotnou KSČ, o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. S reformnými snahami bola spojená aj významná postava československej politickej scény Alexander Dubček, generálny tajomník Ústredného výboru KSC (ÚV KSC). V júli 1968 sa uskutočnilo stretnutie vo Varšave, na ktorom boli reformné snahy v Československu označené za „kontrarevolučné“. Invázia ozbrojených síl ZSSR a Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968 a podpísanie tzv. moskovského protokolu ukončili proces demokratizácie a začalo sa obdobie normalizácie.
• [40] Nežná revolúcia – tento termín sa používa pre obdobie od 17. novembra do 29. decembra 1989, ktoré viedlo k pádu československého komunistického režimu. Nenásilná politická revolúcia v Československu znamenala prechod od komunistickej diktatúry k demokracii. Nežná revolúcia sa začala policajným zásahom proti pražským študentom 17. novembra 1989. V tom istom mesiaci vzniklo občianske demokratické hnutie Občianske fórum (OF) v Česku a Verejnosť proti násiliu (VPN) na Slovensku. Dňa 10. decembra bola ustanovená vláda národného zmierenia, ktorá začala realizovať demokratické reformy. Dňa 29. decembra bol Václav Havel zvolený za prezidenta. V júni 1990 sa uskutočnili prvé demokratické voľby od roku 1948.
• [41] Ján Čarnogurský (nar. 1944) je slovenský advokát a bývalý disident, politik. V 70. rokoch bol známy po celom Československu ako obhajca veriacich a politických disidentov. V roku 1981 ho vylúčili z advokátskej komory pre politický proces, v ktorom bol obhajcom, ale on pokračoval vo svojej činnosti právneho poradcu v prospech náboženských a opozičných síl. Od júna 1988 do októbra 1989 vydával vlastné samizdatové noviny pod názvom Bratislavské listy. Dňa 15. októbra 1989 bol zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti. V rokoch 1992 – 1998 bol poslancom Slovenskej národnej rady. V rokoch 1991 – 1992 predseda vlády, v rokoch 1997 – 1998 bol podpredsedom Európskej kresťanskodemokratickej únie.