Vera Varsa Szekeres sa narodila v roku 1933 v Budapešti ako druhé dieťa v asimilovanej židovskej rodine, v ktorej sa nepraktizovalo náboženstvo ale mala silné maďarské národné cítenie. Predkovia jej matky Ilony Garaiovej (Grünhutovej) žili v rôznych oblastiach historického Uhorska a patrili k strednej vrstve. Jej otec, József Varsa (Weiss), bol právnik chudobnejšieho, ale tiež asimilovaného pôvodu. 

Jej rodičia žili dlhé roky bez uzavretia manželstva v Budapešti a mali dve dcéry. Otcova právnická prax zabezpečovala rodine dôstojné živobytie, ale problémy rodine spôsobila tuberkulóza, ktorou sa otec nakazil v zákopoch počas prvej svetovej vojny. Verina staršia sestra Klárika zomrela na tuberkulózu ešte ako dieťa. Aj Vera trpela tuberkulózou a veľa času preto trávila vonku, pričom sa stala známou ako "to dievča, ktoré stále sedí na lavičke a číta si". V roku 1939 začala chodiť do školy, ktorú jej rodičia dopĺňali domácou výučbou poézie, hudby, športu a cudzích jazykov.

Až do roku 1944  nečelila Vera žiadnym antisemitským incidentom. Dňa 19. marca vpochodovala do krajiny nemecká armáda a v apríli zákon vylúčil jej otca z advokátskej komory. Všetci Židia boli nútení nosiť žltú hviezdu. Rodina sa musela presťahovať do zvláštneho domu označeného žltou hviezdou, určeného pre Židov. Budova bola preplnená, ale väzni si tu svoj život dobre zorganizovali. Rodina si kúpila platné kresťanské rodné listy a Vierino nové meno sa stalo Veronika Vagnerová. Hoci bol jej otec pre svoju chorobu oslobodený od otrockých prác, v októbri ho povolali do tábora. Koordinovaným úsilím rodiny sa ho podarilo z tábora "vykúpil". Dňa 18. októbra boli obyvatelia domu určeného pre Židov na príkaz vojakov Šípových krížov (maďarských fašistov) zhromaždení, okradnutí a dostali príkaz zoradiť sa s cieľom spoločne pochodovať na breh Dunaja, kde mali byť popravení. Zachránili ich záchranári „Šomer“ (členovia hnutia sionistickej mládežníckej organizácie Hashomer Hatzair) prezlečení za vodcov z hnutia Šípových krížov. Rodina Very Szekeres prostredníctvom kresťanského príbuzného následne získala kľúče od prázdneho a bezpečného bytu. Tam prežili posledné mesiace prenasledovania, v relatívnom bezpečí. Na dôvažok, dievčenské meno majiteľky bytu bolo Wagnerová! Napriek mnohým šťastným náhodám však malo 12-ročné dievča z vojny strašné zážitky.

Po oslobodení chodila na židovské gymnázium, kde sa cítila nepríjemne, pretože "všetci tam boli sionisti". Po krátkom "anglofónnom" období sa nadchla pre komunizmus a svetovú revolúciu. Rozhodla sa zapísať na školu so silným ľavicovým hnutím, za ktorého miestnu tajomníčku ju čoskoro zvolili. V tom istom roku zmaturovala s vyznamenaním. Okamžite sa zapísala na Ruský inštitút, novoorganizovaný subjekt, ktorý mal nahradiť katedru rusistiky na univerzite. Tu sa jej život politickej aktivistky zastavil, pretože bola považovaná za menejcennú v porovnaní s robotníckymi kádrami. Na konci akademického roka sa vydala za svoju lásku z mladosti Sándora Virága, ktorý čoskoro dostal ponuku pokračovať v štúdiu medicíny v Sovietskom zväze. Kým sa im v apríli 1953 narodilo dieťa, ich manželstvo v dôsledku dlhých absencií manžela ochladlo. Vera živila seba a dcéru Juditu, žila u matky a zarábala si súkromným doučovaním.

Po rozvode s prvým manželom v roku 1955 sa Vera vydala za svojho blízkeho priateľa Györgya Konráda, ktorý bol vylúčený z Ruského inštitútu pre buržoázny pôvod. V nasledujúcich rokoch Vera prekonala svoje komunistické ideály. 

Po skončení vysokoškolského štúdia Vera šesť rokov učila ruštinu, angličtinu a maďarčinu na základnej škole a neskôr začala učiť na strednej škole. Vyučovanie obnovilo jej záujem o psychológiu, a tak sa Vera zapísala do korešpondenčného kurzu, ktorý ukončila v roku 1963. V roku 1968 sa zapísala na ďalší korešpondenčný kurz dejín umenia. Medzitým sa Vera rozviedla so svojím druhým manželom a v roku 1964 sa vydala za Györgya Szekeresa, intelektuála so vzdelaním z Francúzska, ktorý čelil politickej perzekúcii. Okamžite začali spoločný život, ale vedome sa rozhodli, že nikdy nebudú žiť v jednom byte. György Szekeres zomrel v roku 1973, Verina matka v roku 1970. Vera sa neskôr vydala za svojho štvrtého manžela, pamiatkara Andrása Romána, za ktorého bola vydatá až do jeho smrti v roku 2005.

Vera neskôr učila na Divadelnej a filmovej akadémii, kde sa v roku 1978 stala riadnou profesorkou. Keď sa začalo hnutie za zmenu režimu, Vera vstúpila do liberálnej strany SZDSZ. Jedno volebné obdobie bola členkou mestského zastupiteľstva a predsedala kultúrnej komisii. Dlhé roky bola aj predsedníčkou Amnesty International v Maďarsku, z ktorej funkcie odstúpila v roku 2000. 

Svoju dcéru vychovala prakticky sama. Matkou sa stala vo veľmi mladom veku, napriek tomu bola Judith, dnes jedna z najuznávanejších galeristiek v krajine, vychovávaná v rovnakom starostlivom duchu ako samotná Vera. Judit sa považuje za Židovku. Vera vždy zdôrazňovala, že je potrebné, aby budúce generácie vedeli o holokauste a že prenasledovanie ľudských bytostí treba zastaviť tými všetkými dostupnými prostriedkami.