Ludmila Rutarová (rod. Weinerová) pochádza zo sekularizovanej židovskej rodiny z Prahy. Značnú časť detstva strávila u svojej tety v Nadějkove pri Tábore, kde sa jej dostalo katolíckej výchovy. Ludmilini rodičia vlastnili a prevádzkovali obchod so zmiešaným tovarom na ulici Na Moráni. Ludmila Rutarová od detstva navštevovala športový klub Sokol, rada spomínala na ducha a atmosféru sokolských zletov. Ako tínedžerka cvičila aj na poslednom predvojnovom Všesokolskom slete v Prahe v roku 1938.

Keďže bola Židovka, v čase protektorátu Čechy a Morava musela zo Sokola odísť. Určitej satisfakcie sa jej dostalo po novembri 1989, keď ju pozvali do „Starej gardy Sokola Vyšehrad“, na ktorej činnosti sa rada zúčastňovala. Počas protektorátu Čechy a Morava ju vyhodili zo zamestnania a bola nútená vykonávať neodborné práce.

So svojím priateľom sa pokúsila utiecť pred Hitlerom do Kanady, kvôli čomu sa s veľkými komplikáciami nechala v roku 1939 tajne pokrstiť. Ani napriek tomu sa však útek do Kanady nakoniec neuskutočnil.

Protižidovské zákony zasiahli zásadným spôsobom celú rodinu, keď im bolo najprv nariadené nosiť šesťcípu hviezdu, postupne im bol skonfiškovaný majetok, zamedzený prístup na verejné miesta, do parkov, kín a divadiel, a napokon bola rodina nútená zlikvidovať svoj obchod so zmiešaným tovarom.

Nasledovala deportácia Ludmilinho brata do Terezína v novembri 1941, kde spolu s ďalšími mužmi zo skupiny AK1 a AK2 pripravovali geto na pobyt nových väzňov. Zvyšok rodiny Weinerovcov bol do Terezína transportovaný v marci 1942. Ludmila pracovala v takzvanom „Landwirtschafte“ [poľnohospodárstve] a vo voľnom čase sa zúčastňovala na kultúrnom živote v tábore – hrala v mnohých operách pod vedením Rafaela Schächtera.

Rozprávanie Ludmily Rutarovej o tomto období je veľmi podrobné a živé. Umožňuje čitateľovi nahliadnuť zblízka do každodenného života v terezínskom gete. Odtiaľ v roku 1944 Ludmila a jej brat nasledovali svojich rodičov do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a boli umiestnení do tzv. rodinného tábora. V Auschwitzi pracovala v detskom bloku a vypĺňala čas detí hrou, spevom a kreslením. Po dvojmesačnom pobyte v Auschwitzi ju v júli 1944 spolu s matkou začlenili medzi tisíc žien, ktoré boli vybrané na otrocké práce v Hamburgu. Ku koncu vojny boli tieto väzenkyne prevezené z Hamburgu do koncentračného tábora Bergen-Belsen.

Po oslobodení Bergen-Belsenu v apríli 1945 Ludmila ochorela na vážnu infekciu týfusu. V júli 1945 sa spolu s matkou vrátila do Prahy, kde sa stretla so svojím bratom Josefom, ktorý vojnu prežil. Ludmilin otec bol spolu so zvyškom rozvetvenej rodiny zavraždený v Auschwitzi. Po vojne sa Ludmila vydala za Karla Rutara, s ktorým mala spoločnú skúsenosť s vojnovými udalosťami. Karel bol v Terezíne a vo Wulkove. Čoskoro ovdovela a sama vychovávala dve deti – syna a dcéru. 

Nikdy nebola politicky aktívna a nikdy neuvažovala o emigrácii. Po narodení detí si dala odstrániť tetovanie z predlaktia, pretože nechcela, aby ju ľudia ľutovali.

Po vojne jediný raz znovu navštívila Auschwitz a príležitostne sa zúčastňovala na spomienkových podujatiach na holokaust a na podujatiach, ktoré organizuje Terezínska iniciatíva. Ludmila Rutarová zomrela v roku 2013.