Ludmila Rutarová (rod. Weinerová) pochádzala zo sekularizovanej židovskej rodiny z Prahy. Časť detstva však strávila u svojej tety v Nadějkove pri Tábore, kde sa jej dostalo katolíckej výchovy. Ludmilini rodičia vlastnili a prevádzkovali obchod so zmiešaným tovarom na ulici Na Moráni. Ludmila Rutarová od detstva navštevovala Sokol[1], rada spomínala na ducha a atmosféru sokolských zletov. Ako tínedžerka cvičila aj na poslednom predvojnovom Všesokolskom slete v Prahe v roku 1938.

V čase Protektorátu Böhmen und Mähren[2] musela zo Sokola odísť, pretože bola Židovka – satisfakcie sa jej dostalo po novembri 1989, keď ju pozvali do „Starej gardy Sokola Vyšehrad“, na ktorej aktivitách sa rada zúčastňovala. Počas Protektorátu Čechy a Morava ju vyhodili zo zamestnania a bola nútená vykonávať podradné práce. So svojím priateľom sa pokúsila utiecť pred Hitlerom do Kanady. Kvôli tejto snahe sa s veľkými komplikáciami nechala v roku 1939 aj tajne pokrstiť, ani napriek tomu sa však útek do Kanady nakoniec nepodaril. Protižidovské zákony[3] sa zásadným spôsobom dotkli celej rodiny, keď im najprv nariadili nosiť šesťcípu hviezdu[4], postupne im bol skonfiškovaný majetok, bol im zamedzený prístup na verejné miesta, do parkov, kín a divadiel, a rodina bola nútená zlikvidovať svoj obchod so zmiešaným tovarom. Nasledovala deportácia Ludmilinho brata do Terezína[5] v novembri 1941, kde spolu s ďalšími mužmi z AK1 a AK2 pripravovali geto na pobyt ďalších väzňov. Zvyšok rodiny Weinerovcov bol do Terezína transportovaný v marci 1942. Ludmila pracovala v takzvanom Landwirtschafte [poľnohospodárstve]. Vo voľnom čase sa zúčastňovala na kultúrnom živote tábora – hrala v mnohých operách pod vedením Rafaela Schächtera [Schächter, Rafael (1905 – 1944): dirigent, zbormajster]. Spomienky Ludmily Rutarovej na toto obdobie sú veľmi živé, umožňuje tak čitateľovi nahliadnuť zblízka do každodenného života v terezínskom gete.

Odtiaľ Ludmila a jej brat v roku 1944 nasledovali svojich rodičov do koncentračného tábora Osvienčimu-Brezinky (Auschwitz-Birkenau), a boli umiestnení do tzv. rodinného tábora[6]. V Auschwitzi pracovala v detskom bloku a pomáhala vypĺňať čas detí hrou, spevom a kreslením. Po dvojmesačnom pobyte v Auschwitzi ju spolu s matkou v júli 1944 vybrali medzi tisíc žien poslaných na otrocké práce do Hamburgu. Ku koncu vojny boli tieto väzenkyne prevezené z Hamburgu do koncentračného tábora Bergen-Belsen[7].

Po oslobodení tábora Bergen-Belsen v apríli 1945 Ludmila ochorela na vážnu infekciu týfusu. V júli 1945 sa spolu s matkou vrátila do Prahy, kde sa stretla so svojím bratom Josefom, ktorý prežil vojnu. Ludmilin otec bol rovnako ako zvyšok rozvetvenej rodiny zavraždený v Osvienčime.

Po vojne sa Ludmila vydala za Karla Rutara, s ktorým mala spoločnú skúsenosť s vojnovými udalosťami. Karel bol v Terezíne a vo Wulkove. Čoskoro ovdovela a sama vychovala dve deti.

Rozhovor s Ludmilou Rutarovou bol veľmi zaujímavý, aj viac ako šesťdesiat rokov po udalostiach druhej svetovej vojny dokázala svoj príbeh vyrozprávať veľmi živo a podrobne.

Rodinné zázemie 

Môj starý otec z otcovej strany Šimon Weiner, syn Mojžiša a Ludmily Weinerových, zomrel ešte pred mojím narodením, takže si ho nepamätám. Stará mama Františka Weinerová, dcéra Simona a Terezie Ledererovej, zomrela ešte skôr ako starý otec Šimon. Po smrti starej mamy sa starý otec oženil s jej sestrou. Dedova druhá manželka žila v Prahe, na Štěpánskej ulici. Pamätám si, že vždy keď mala narodeniny, chodila som jej recitovať básničky a ona mi občas dala päťkorunáčku. [V roku 1929 bolo zákonom nariadené, že československá koruna (Kč) má hodnotu 44,58 mg zlata.] Môj otec [Alfred Weiner] sa narodil z prvého manželstva starého otca, z ktorého pochádzali aj jeho súrodenci Hedvika, Viktor, Žofia a Mária. Z dedkovho druhého manželstva sa narodili Ida [mala syna Josefa], Erna, Berta [mala syna Karla a dcéru Annu], Anna a Emil.

Strýko Viktor Weiner žil v Pacove s manželkou Máriou a dcérami Elsou a Hanou. Rada som k nim ako dieťa chodievala na prázdniny a hrávala som sa s Haničkou, ktorú som mala veľmi rada. Strýko Viktor vlastnil továreň na kožené výrobky, kde vyrábali kabelky a kufre. Továreň vyhorela a strýko si musel vziať veľkú pôžičku. Počas vojny sme žili spolu s tetou a bratrancami v Terezíne, kde strýko zomrel.

Všetci členovia rodiny zahynuli počas vojny v Osvienčime, keďže boli zaradení do prvého, tzv. rodinného transportu.

Na starých rodičov z maminej strany si takmer nepamätám, dedko Jáchym Winternitz zomrel, keď som mala iba rok. Predkovia rodiny Winternitzovcov boli pôvodným vierovyznaním českí bratia[8]. Náš predok sa však nechcel vysťahovať z Čiech, a aby mohol zostať, musel si zmeniť meno na nemecké. Pôvodne sa volal Zimanic [kombinácia slov zima a nič], keďže ako sklár nemal v zime žiadnu prácu. Zmenil si meno na nemecké Winternitz a konvertoval na židovstvo. Matne si spomínam aj na starú mamu Aloisiu Winternitzovú, rodenú Vocáskovú, ktorá trpela ťažkou demenciou. Pamätám si len, že ma mama ako malé dievčatko priviedla ukázať k nej do Černovíc. Stará mama však na tom už bola veľmi zle a nekomunikovala. Moja mama Helena Weinerová, rodená Winternitzová, sa narodila v roku 1896 v Černovicích pri Tábore. Súrodenci mojej mamy sa volali Leopold, Karel, Ema, Ota, Marta, Gustáv a Ružena.

V roku 1912 chceli matkine sestry Ema a Marta odísť do Ameriky. V Anglicku čakali na loď, a aby im rýchlejšie prešiel čas, chodili tancovať. Boli mladé, chceli sa zabávať, tancovali a tancovali, a tak sa stalo, že zmeškali loď. Netušili, aké ich postretlo šťastie, pretože loďou, na ktorú mali nastúpiť, bol Titanic. To je osud. Keď sa ich rodičia dozvedeli, že sa Titanic potopil, boli zúfalí. Ema a Marta však neskôr napísali domov, že im loď ušla, a tak cestovali inou. Nakoniec obe zostali v Amerike.

Môj otec [Alfred Weiner] vždy rád rozprával o zoznámení mojich rodičov. V Černovicích sa moja mama poznala s istým Emilom, chodili spolu niekoľko rokov a už bolo jasné, že sa vezmú. Keď prišiel Emil požiadať starého otca o matkinu ruku, zaujímal sa o to, aké veno mama dostane. Starý otec vymenoval, čo všetko dostane, a Emil sa spýtal, či dostane v rámci vena aj kravu. Na to môj starý otec odpovedal, že kravu nedostane. Matka počúvala za dverami, a keď to začula, vyhŕkla: „Ty chceš kravu? Tak si vezmi kravu!“, a odišla do Prahy. V Prahe sa zoznámila s mojím otcom a na truc sa zaňho vydala.

Detstvo a dospievanie 

Narodila som sa v roku 1920 v Prahe. Mala som o dva roky mladšieho brata Josefa. Bola som veľmi chudé dieťa, preto ma rodičia brávali k nejakému doktorovi Vítovi na Smíchov. Doktor ma nechcel pustiť do školy, keďže som bola príliš vychudnutá a slabá. Mama sa však bála, že ak nebudem chodiť do školy, budem zaostávať, a tak sa rodičia rozhodli, že ma pošlú k tete Žofii [rod. Weinerovej] a strýkovi Josefovi Weigerovcom do Nadějkova pri Tábore, aby sa mi zlepšilo zdravie. Teta Žofia bola nesmierne milá a mala som ju veľmi rada. Moje detstvo v Nadějkove bolo krásne, teta mala farmu a bolo to tam naozaj skvelé. U tety som žila jeden rok pred nástupom do školy a potom ešte dva roky v čase, keď som už chodila na základnú školu v Nadějkove. Bola som jediná Židovka v celej škole, takže keď sme mali hodiny katolíckeho náboženstva, mohla som si vybrať, či na ne budem chodiť alebo nie. Avšak teta nevedela, kam inam by som v tom čase chodila, a tak sa spýtala otca Veselého, či by som mohla chodiť na hodiny katolíckeho náboženstva spolu s ostatnými deťmi. Pán farár nemal námietky, a tak som dva roky navštevovala hodiny katolíckeho náboženstva. Vždy som bola vzorná žiačka, a tak vďaka otcovi Veselému dokonale poznám všetky modlitby, Otče náš i Zdravas Mária! Po troch rokoch života v Nadějkove som sa vrátila do Prahy k rodičom. Bývali sme na ulici Na Moráni, neďaleko Palackého mosta. Mali sme slúžku Helenu, ktorá bola „šlonzáčka“, čo znamená, že pochádzala z okolia Ostravy a hovorila miestnym nárečím – trochu česky, trochu poľsky. Pamätám sa, že keď boli voľby, spýtala som sa Helky, koho volila. Povedala mi, že je „šlonzáčka“, a tak musí, samozrejme, voliť komunistov.

Moji rodičia mali obchod so zmiešaným tovarom, kde predávali ovocie, zeleninu, pečivo, maslo, vajcia, mlieko, kávu, čaj, cukor a niekedy aj sliepky a husi. V obchode sa mi veľmi nepáčilo, lebo som musela pomáhať. Rodičia vstávali skoro ráno a chodili na trh blízko Národnej triedy po zeleninu, ovocie, vajcia a iný tovar. Keď predavači na trhu videli, že sa blíži naša mama, hovorili: „Prichádza hraběnka,“ pretože sa zvykla hrabať v tovare[9]. Na trhu stretávali rodičia rôznych obchodníkov. Napríklad Novákovcov, predajcov zeleniny, ktorí boli z Květuš neďaleko Nadějkova. Keď som tam tri roky žila, občas som sa s nimi cez prázdniny zviezla.

Pred vojnou sme bývali v tom istom dome, v ktorom bol aj náš obchod. Mali sme tam malý byt – jednu izbu, kuchyňu a väčšiu predsieň. Otec nechcel bývať nikde inde iba tu, aby to mal blízko do práce. V čase Protektorátu sme však museli obchod zatvoriť a presťahovať sa do jedinej miestnosti.

V podstate sme boli sekularizovaná rodina, nežili sme nijako zvlášť nábožensky. Slávili sme Vianoce a mávali sme aj stromček. Nevarili sme kóšer[10], a pokiaľ viem z toho, čo mi bolo povedané, ani rodiny mojich starých rodičov nevarili kóšer. Pesach[11] sme doma oslavovali asi raz alebo dvakrát, pretože sme s bratom mali radi macesy[12], a tak kvôli nám mama robila seder[13]. Môj otec chodil do Jeruzalemskej synagógy len na Dlhý deň [Jom Kipur][14] alebo na Nový rok [Roš Hašana][15], ani presne neviem, na ktorý z týchto dvoch sviatkov. Raz, ešte keď sme boli s bratom malí, sme išli spolu s otcom do synagógy. Pamätám si, že keď rabín spieval, pripadalo nám to veľmi smiešne, a keďže sme sa zvíjali od smiechu, vyhodili nás odtiaľ.

Od detstva som navštevovala Sokol a bola som jeho zapálenou členkou! Patrila som do pražského Sokola, Scheinerovej župy [župa – skupina alebo oddiel]. Ako tínedžerka som cvičila aj na poslednom predvojnovom Všesokolskom slete na Strahovskom štadióne v roku 1938. V Sokole sa mi veľmi páčilo, stretávala som sa tam s kamarátkami a vládla tam príjemná, priateľská atmosféra. Vystupovali sme aj na takzvaných Májovkách a na Besede s gymnastikou. Počas vojny som ako Židovka musela Sokol opustiť. Po roku 1989[16] ma však pozvali do Starej Gardy Sokola Vyšehrad.

V Prahe som od tretej triedy navštevovala dievčenskú štátnu školu Na Hrádku sídliacu na Vyšehradskej ulici. Náboženstvo nás učil rabín Schrecker. Na hodinách náboženstva som mala najradšej, keď ma rabín poslal po triednu knihu. Vždy som do nej tajne nahliadla, aby som zistila, aké známky dostaneme na vysvedčení, a mohla to potom povedať kamarátkam. Po skončení dievčenskej školy som chodila na obchodnú školu a posledný ročník som absolvovala v reformovanej škole[17] sídliacej na Legerovej ulici.

Po štúdiách som sa zamestnala ako úradníčka vo firme Tauber a Fisl v Prahe-Vysočanech. Môj otec bol v tejto firme pivničným majstrom a predavači, ktorí chodili do nášho obchodu ponúkať tovar, mi toto miesto odporučili. Prvá výplata, ktorú som dostala, bola 120 korún. Z práce som však musela odísť, pretože politická situácia už začínala byť nepríjemná a ako Židovka som nesmela byť zamestnaná na pozícii úradníčky.

Môj brat Pepík [Josef] chcel ísť na obchodnú akadémiu na Resslovej ulici, ale v dôsledku politickej situácie sa už na školu nedostal. Otec sa bál, aby nemusel narukovať do armády, a tak ho rodičia poslali vyučiť sa za automechanika do Ringhofferu, do Tatry[18]. Po vojne sa tam stal najmladším majstrom [mechanikom].

Mali sme bratranca Josefa Weigera, ktorý bol rovnako starý ako môj brat. Bratranec tiež nemohol chodiť do školy, a preto sa vyučil za krajčíra. Raz sa nám pochválil, že už vie sedem [rôznych druhov] stehov. Odvtedy sme ho s bratom volali „Pepík so siedmimi stehmi“. Často k nám chodieval na návštevu, ale bol veľmi bojazlivý a plachý. Sám od seba neprišiel ani si nesadol a stále sme ho museli na niečo nahovárať.

Môj brat o ňom zložil báseň:

Keď zazvoníš pri našich dverách, prečo sa ti trasie ruka, a prečo sa stále chveješ, keď si už konečne dnuka? Prečo nevieš, čo máš robiť s kabátom a klobúkom.

Ak sa môžem, prosím, spýtať, prečo si takým drúkom? Pretože si idiot, chlapče môj, a veľký, a to viem nielen ja, ale všetci! Koľkokrát sa proti tebe, hlupák, zdvihli moje zlomyseľné ruky, len aby znova padli a ja trpím ďalej, Tantalove muky.

Len šachy, to vieš, dalo by sa povedať takmer s noblesou, ale aj počas tejto hry by som ťa najradšej vyplesol.

Príď zas, chlapče môj, to našim srdciam dobre urobí, lebo tvoj následný odchod im veľkú radosť spôsobí!

Obdobie vojny 

Počas vojny sa mi moje vedomosti o katolicizme, ktoré som získala v škole v Nadějkove, veľmi hodili. Chodila som totiž s mladým mužom, ktorý nebol Žid. Chceli sme spolu utiecť pred Hitlerom do Kanady. Absolvovali sme všetky možné druhy lekárskych prehliadok potrebných na opustenie krajiny, ale jednou z podmienok pre odchod bolo aj to, aby som sa dala pokrstiť. Moja mama obišla všetky kostoly v okolí, všade boli veľmi milí, ale povedali jej, že ma, bohužiaľ, nemôžu pokrstiť, pretože je to zakázané. Bolo to v roku 1939, tesne pred okupáciou, a kňazi už mali zakázané krstiť Židov. Nakoniec sa nám podarilo nájsť nejakého veľmi váženého kňaza v diecéze na Hradčanoch, ktorý povedal, že by mi mohol krst vybaviť.

Pamätám si, ako som sa vydala na cestu na Hradčany, nemala som vtedy ešte ani devätnásť rokov. Nepamätám si všetky tituly, ktorými som musela toho kňaza oslovovať, ale vlastne to bol veľmi milý človek. Povedal mi, že pozná kňaza v Nížebohoch, ktorý by bol ochotný ma pokrstiť. Najprv sa však budem musieť naučiť rôzne modlitby a recitácie, a tak mi priniesol knihu, ktorú som si mala prečítať. Povedal mi, že ma z nej vyskúša, skôr než sa podrobím krstu. Otvorila som knihu a povedala mu, že ju nepotrebujem, lebo všetko už viem. Bol veľmi prekvapený a zaujímalo ho, ako je to možné. Vysvetlila som mu, že som dva roky navštevovala hodiny katolíckeho náboženstva. Spýtal sa ma, či je teda v poriadku, ak ma aj tak vyskúša. Samozrejme, že mi to nerobilo problém. Na mieste som mu jednu po druhej odrecitovala všetky modlitby, Otče náš, Zdravas Mária aj Pane, verím. Bol úplne ohromený a povedal, že to viem tak dobre, že nepotrebujem žiadnu jeho knihu, a že sa pustí do zariaďovania môjho krstu. Pokrstil ma otec Culík v Nížebohoch, ktorý bol ku mne veľmi milý a dokonca mi na oslavu pripravil hostinu. Nakoniec som však do Kanady aj tak neodišla, lebo sme sa s mladým mužom rozišli.

Počas vojny, keď už bola situácia nepríjemná, rodičia nechceli, aby som išla pracovať. Mala som radšej pomáhať s domácimi prácami a varením, pretože vtedy sme už, samozrejme, nemali slúžku. Aj tak by ma ako Židovku na prácu v kancelárii už nikto nezamestnal.

Nakoniec dal mne a mojej sesternici Inke [Františka] nejaký pán Valášek prácu v dielni, kde sme lepili kartónové krabice. Zozačiatku bol s nami šéf celkom spokojný, hovoril nám, aké sme šikovné a ako nám to ide. Zoznámili sme sa tu s mladými dievčatami pracujúcimi v kartúnke a spoločne sme vyrábali škatule, spievali a chodili do krčmy na polievku. Raz, počas obeda, sa moja sesternica Inka opýtala jedného dievčaťa, či za nás náš šéf platí zdravotné poistenie. Dievča odvetilo, že to nevie. V deň výplaty sa dievča opýtalo šéfa na poistenie. Ten sa rozzúril a spýtal sa jej, ako jej to napadlo a kto jej povedal, že má niečo také platiť. A tak sa stalo, že si šéf Valášek zavolal Inku, a hoci sa k nej dovtedy správal vždy formálne a slušne, začal na ňu kričať: „Chytím ťa za zadok a vyhodím ťa za dvere!“ Tak sme odtiaľ obe odišli. Tá práca aj tak nebola nič moc, plat sme mali iba asi sto korún.

S Inkou sme si našli ďalšiu prácu, tentoraz v kníhviazačstve Hunka na Podskalskej ulici. Pán Hunka bol Čech a bol to výborný a férový človek! V kníhviazačstve pracovala celá Hunkova rodina – jeho manželka, dcéra aj švagriná. Tam som sa naučila šiť a viazať knihy a pravým zlatom pozlacovať písmo na chrbtoch obálok kníh. Bola to veľmi pekná práca. Pracovala som tam ako kníhviazačka, až kým som nemusela ísť do transportu.

Postupne boli vydávané ďalšie a ďalšie nariadenia, ktoré Židom prikazovali odovzdávať rôzne veci. Môj brat mal odovzdať svoj motocykel Jawa Robot, a tak ho dal kamarátom, ktorí ho ukryli v pivnici pod uhlím. Ja som mala odovzdať svoje lyže a lyžiarky, a tak som ich ukryla u priateľky a náš sused schoval môj písací stroj. Takisto sme museli odovzdať všetko zlato a šperky. V podstate sme vtedy nesmeli nič – nemohli sme chodiť do divadla, do kina, nesmeli sme ísť do parku, mohli sme jazdiť len v zadnom vagóne električky a, samozrejme, sme museli nosiť hviezdu.[19] Neskôr prišiel [ďalší] zákaz a ja som už nesmela chodiť ani do Sokola.

S antisemitizmom som sa stretla len zopárkrát. Raz sme s kamarátkou sprevádzali moju sesternicu z ulice Na Moráni smerom na Karlovo námestie. Kráčala som v strede medzi nimi a oproti nám išiel pouličný predajca novín. Ukázal na mňa a zakričal: „Kto sa stýka so Židmi, je zradca!“ Inokedy sme išli so sesternicou Inkou tancovať, hoci to už bolo zakázané. Zrazu sa tam objavili nejakí Nemci, a tak sme potichu utiekli. Ale musím povedať, že inak som sa nestretla s antisemitizmom, pretože všetci v našom okolí mali moju rodinu celkom radi. Navyše sme ani neboli nijako nápadní a nevyčnievali sme, preto nebol dôvod na nejakú zášť alebo závisť.

Môj brat Josef odišiel v novembri 1941 druhým transportom do Terezína.[20] Bol zaradený do AK2, čiže Aufbaukommando [stavebný prápor]. Odvtedy sme o ňom nemali žiadne správy, pretože muži z AK1 a AK2 nesmeli písať domov. Ak by niekto napísal domov, zastrelili by ho.

Ja som spolu s rodičmi išla do transportu v apríli 1942. Miesto zhromaždenia bolo v Holešoviciach pri Veletržnom paláci, kde sme asi tri dni v hrozných podmienkach čakali na vlak do Terezína. Všetci sme boli zhromaždení v obrovskej hale, ktorá tam dnes už nie je. Vnútri nebolo absolútne nič, len stĺpy po stranách. Každý dostal matrac, na ktorý si mohol ľahnúť. Čo sa týka záchodov a umyvární, tie boli katastrofálne. Asi po troch dňoch nás vlak odviezol do Bohušovíc, kde sa končili koľaje, pretože bočná trať do Terezína ešte nebola postavená. A tak sme z Bohušovíc do Terezína išli pešo, vlečúc všetku svoju batožinu. Pamätám si, že len čo sme prišli, nejakí neznámi chlapci volali moje meno: „Liduška,“ a hneď mi začali pomáhať s kufrom. Boli to chlapi, ktorí pracovali pre Transportleitung [riadenie dopravy] a pomáhali novo prichádzajúcim s batožinou. Hneď ma spoznali, hoci ma nikdy predtým nevideli, pretože som sa vraj veľmi podobala na svojho brata. Môj brat Pepík s nimi žil v Terezíne v Sudetských kasárňach.

Pepík najprv pracoval v Hundertschafte, čo bola skupina sto chlapov, ktorí pomáhali ľuďom po príchode s batožinou. Potom išiel pracovať do kasární, kde triedili veci z ukradnutých kufrov. Jeho šéfom bol SS-Scharführer [veliteľ oddielu] Rudolf Haindl. Práca spočívala v triedení obsahu batožiny – jedlo sa dávalo na jedno miesto, oblečenie na iné a tak ďalej. Pepík bol šikovný, a tak sa párkrát stalo, že počas triedenia narazil napríklad na štetku na holenie, ktorú rozobral a našiel v nej ukryté peniaze. Tie však odovzdal, pretože načo by nám boli peniaze v Terezíne? Najskôr nás ubytovali len tak na slame v pivnici kasární Kavalír. Tu sme nejakú dobu čakali na umiestnenie do iného baraku. Jednoducho sme si tam vybrali miesto na zemi a tam sme spali. S mamou sme potom išli do hamburských kasární a otec zostal v kasárňach Kavalír. Spočiatku sme v hamburských kasárňach bývali na prízemí, kde som ochorela na nejakú chrípku a väčšinu času som strávila v posteli. Neskôr nás presťahovali na prvé poschodie do izby číslo 165, kde nás spolu bývalo asi päťdesiat žien. Pamätám si, že krátko po príchode do Terezína, vo štvrtok, sme mali knedle s nejakou hnedou omáčkou. Už ani neviem, z čoho bola vyrobená, asi z roztopeného Sana [margarínu]. Keď som dostala jedlo, povedala som, že to nebudem jesť, a svoju porciu som dala bratrancovi Karlovi. Bratranec mi povedal, že toto je najlepšie jedlo, aké v Terezíne možno dostať. Inak sme dostávali len chlieb a polievku.

V Terezíne moja mama pracovala ako Zimmerälteste [staršia dozorkyňa], takže mala na starosti celú izbu. Vždy dostala jedlo, ktoré rozdeľovala ostatným, a robila aj Stromkontrolle [t. j. mala na starosti elektrinu]. Preto musela chodiť po izbách a kontrolovať, či napriek zákazu niekto nevarí alebo inak neplytvá elektrinou. Ľudia si, samozrejme, so sebou prinášali varné platne, ale používať ich mohli len tí, ktorí mali špeciálne povolenie.

V Terezíne existovala špeciálna mena, takzvaný ghettogeld,[21] ktorú sme dostávali za prácu. Tuším to boli desať-, dvadsať-, päťdesiat- a stokorunáčky. V gete bolo aj niekoľko obchodov, kde sa dali kúpiť veci, ktoré boli ukradnuté ľuďom prichádzajúcim do Terezína. Tento tovar, napríklad posteľné plachty, uteráky a utierky, sme si mohli kúpiť za ghettogeld. Boli tam aj obchody s potravinami, ale jediné, čo ste v nich mohli dostať, bol ocot a horčica, teda v podstate nič. Kúpila som si tam pár krásnych vysokých kožených čižiem. Rada som ich nosila a nakoniec som si ich vzala so sebou aj na cestu do Osvienčimu. Keďže sme tam však išli v máji, bolo mi v nich veľmi horúco, a tak som si odstrihla špičky.

Po celý čas svojho pobytu v Terezíne som pracovala v poľnohospodárstve, v takzvanom Landwirtschafte. Spočiatku sme chodili na Krétu [oblasť za hranicami geta], kde sme okopávali mrkvu, riedili repu, pestovali paradajky, šúpali fazuľu a všeličo iné. V zime sme vyrábali slamené rohože do skleníkov. Raz som pri okopávaní mrkvy na Kréte našla zakopaný balík peňazí. A bolo to veľa peňazí, v ríšskych markách! Povedala som to kamarátke Hanke, s ktorou som pracovala, a peniaze sme si rozdelili na polovicu. Na druhý deň prišla Hanka a povedala mi, že sa jej rodina bojí, a preto si peniaze nemôže nechať. Viete, Hankin švagor pracoval pre zamestnancov Terezína a ona sa bála, že ak by sa zistilo, že sme našli peniaze a nechali si ich, jej švagor by mohol mať problémy. Prišila som domov a povedala mame, že Hanka mi peniaze vrátila. Mama mi povedala: „Keď si ich nenechá Hanka, nenecháš si ich ani ty!“ Na druhý deň sme s Hankou išli odovzdať peniaze do Landwirtschaftu, kde boli dvaja bratia, Tonda a Vilda Bišickí. Zrejme si mysleli, že sme sa úplne zbláznili, keď si nechceme nechať peniaze, ale čo mohli robiť? Vilda teda spísal protokol o odovzdaní.

V Terezíne som sa zoznámila aj s Reginou. Pracovala som s ňou v záhrade pre zamestnancov, v ktorej sme pestovali napríklad uhorky a iné plodiny. Kradli sme uhorky, ale ja som nevedela kradnúť a nešlo mi to. Regina však bola šikovná, vždy mi jednu uhorku odtrhla a povedala mi: „Len si ju strč do podprsenky!“ Strčila som si teda uhorku do podprsenky a takýmto spôsobom som občas dačo prepašovala rodičom do geta.

Jedného dňa prišiel nejaký Weinstein, ľudia ho volali major, ani neviem prečo. Hľadal šikovné dievčatá, a tak sme sa a kamarátkou Hankou prihlásili. Dostali sme košíky a rebrík a odvtedy sme oberali a zbierali ovocie. Celkovo sme oberali ovocie len štyri dievčatá z geta. Bola to dobrá práca, lebo som pri nej mohla zjesť toľko ovocia, koľko som len vládala. Hrušky, jablká a iné ovocie sme zbierali v gete v záhradách, ktoré patrili ľuďom žijúcim v Terezíne pred založením geta. Ovocie sme museli dávať do debien a potom sa posielalo do vojenskej nemocnice na Krétu chorým nemeckým vojakom. Pri práci nás sprevádzal náš šéf pán Stern a jeho dcéra. Ďalej tam bol jeden starší Nemec, ktorý nevedel ani trochu po česky, a jeden mladý chlap. Striedali sa tam tiež traja Nemci, menovite Haam, Altmann a Ulrich, ktorí žili na Kréte. Haama sa všetci báli, mal totiž veľmi vypúlené oči, ale k nám sa správal dobre a bol celkom milý. Každý druhý deň nám dokonca nosil obedy. Inokedy nás upozorňoval, aby sme nič nekradli, že pri bráne sú nepríjemní strážcovia, napríklad Sýkora alebo Ullmann. Keď bola sezóna čerešní, chodili sme na hradby odháňať škorce.

Môj brat Pepík mi raz priniesol pekné staromódne hodinky na spone. Našiel ich pri triedení zhabanej batožiny. Haam si tie hodinky veľmi obľúbil a stále mi hovoril: „Lída, to sú krásne hodinky!“ Pre mňa ale nič neznamenali, len to, že som vedela, koľko je hodín. Stalo sa mi, že som ich pri zbere ovocia stratila. Haam z toho urobil veľký rozruch a bol celý nešťastný. Chodil od stromu k stromu a hľadal moje hodinky vo vysokej tráve a, samozrejme, ich nenašiel.

Raz si Haam povzdychol a povedal nám, že sa blížia meniny jeho dcéry a tá by veľmi chcela kabelku. Nepovedal to preto, aby som mu dala jednu z mojich, len si tak nejako povzdychol. Spýtala som sa teda brata, či by pre mňa nemohol nájsť kabelku. Na druhý deň Pepík priniesol dokonca dve – čiernu a bielu, aby bolo z čoho vyberať. Keď som ich dala Haamovi, nemohol tomu uveriť a stále sa len pýtal, ako by sa mi mohol oplatiť. Pýtal sa ma, čo by mi spravilo najväčšiu radosť. Pomyslela som si, že ak to teda chce tak veľmi vedieť, tak mu to poviem, hoci by to nedokázal zariadiť. Povedala som mu, že zo všetkého najradšej mám ryby. Nič mi na to neodvetil, no na druhý deň mi skutočne priniesol rybu! Vystríhal ma však: „Ale viete, kam ju máte schovať?“ A ja som mu odpovedala: „Áno.“ Páni, ako som len smrdela, ryba v podprsenke! Ale bola výborná, mama ju pripravila veľmi chutne.

Na jeseň sme chodievali k orechovej aleji pri rieke. To miesto sa volalo Erholung. Muži otĺkali stromy a my sme zbierali orechy do košíkov. Mám veľmi rada orechy, ale tam som ich zjedla toľko, až som z toho ochorela.

Bol september, boli sme spotené, a tak nám s Hankou napadlo, že by bolo príjemné okúpať sa v Ohři. Išli sme teda za Haamom a povedali mu: „Pán Haam, to je taká škoda. Viete, koľko orechov spadne do vody a odpláva, keď sa otĺkajú stromy? Nemohli by sme ich v rieke chytať do košíka?“ Haam nás pochválil, že máme taký dobrý nápad. Na druhý deň sme si teda vzali plavky a išli sme sa kúpať. Ale voda už bola studená a navyše, keďže sme mali plavky, sme nemohli do geta prepašovať orechy. Tak sme sa znova obliekli a išli sme zbierať.

Raz sme zbierali hrušky v záhrade za školou budovy L417. Stál tam múr, za ktorý padali hrušky. Za múrom sa zhromaždilo veľa ľudí, ktorí si chceli zopár vziať. Keď to Haam uvidel, prikázal mi, aby som šla za múr a hrušky vyzbierala. Ak by niekto prišiel a chcel si hrušky vziať, mala som ho zavolať. Chvíľu som zbierala, keď tu zrazu ku mne prišiel mladý chlap a chcel, aby som mu dala pár hrušiek. Povedala som mu, že keby to bolo na mne, dala by som mu ich všetky, ale upozornila som ho, že za múrom je hnusný Nemec a že ho chytí. Jedna hruška sa prikotúľala k nemu a on si ju chcel vziať. Upozornila som ho, aby to nerobil, že ho Haam zbadá. Aj tak si ju vzal. Haam ho však uvidel, chytil ho a odviedol na veliteľstvo. Bolo mi ho veľmi ľúto, ale nemohla som nič robiť.

Niekedy sa mi podarilo prepašovať do geta ovocie. Museli sme to však mať s dievčatami vopred dohodnuté. Dve dievčatá, Lilka a Rita Popperové, spali vedľa mňa v bloku, takže keď som išla zbierať ovocie, dohodla som sa s nimi, že keď sa vrátim do bloku na toaletu, nechám im hrušky na záchodovom veku a ony si ich potom vyzdvihnú. Takto sa nám darilo pašovať ovocie.

V Terezíne som aj spievala. Napríklad pre Rafaela Schächtera v Predanej neveste[22], v Bozku, v Českej piesni aj v Requiem od Giuseppe Verdiho. Spočiatku sme cvičili v pivnici, v ktorej bol klavír. Boli sme usporiadaní podľa hlasov a dostávali sme party, ktoré niekto prepisoval. Národný umelec Karel Berman[23] prichádzal spievať sólové basové party, neskôr vybral pätnásť dievčat, medzi nimi aj mňa, a pripravovali sme s ním operu Lumpacivagabundus[24] a Moravské duety[25]. Spievali sme vo voľnom čase na pôjdoch a aj v telocvični bývalej Sokolovne. Videla som aj operu Brundibár Hansa Krásy. Chlapec, ktorý hral úlohu Pepíčka, chodieval k nám [na skúšky] a pomáhal Schächterovi obracať stránky nôt.[26] Pred mojím odchodom z Terezína sa plánovala návšteva Červeného kríža, a preto bolo potrebné, aby sme urobili takzvaný Verschönerung, teda skrášlenie. Terezín mal byť vyzdobený, aby sme oklamali delegáciu Červeného kríža. Pri príchode delegácie som však už v Terezíne nebola.

V Terezíne som pobudla od apríla 1942 do mája 1944, keď som bola spolu s bratom odvezená do Osvienčimu. Moja matka a otec odišli prvým májovým transportom do tzv. rodinného tábora a ja s bratom sme odišli tretím transportom v máji 1944. Ako sme s bratom nastupovali do vlaku, išiel okolo nás SS-Scharführer Haindl. Keď nás s Pepíkom uvidel, bol prekvapený, že odchádzame. Spýtal sa, prečo sme mu neprišli povedať, že sme zaradení do transportu, že nás z neho mohol dostať. Na to mu Pepík povedal, že naši rodičia sú už v Osvienčime a my musíme odísť za nimi.

Keď vlak zastavil v Osvienčime, bola už tma. Počuli sme, ako na nás hučia: „Raus, raus!“ Vystúpili sme a prikázali nám, aby sme všetky svoje tašky nechali na rampe. Povedali nám, že ich dostaneme neskôr. Samozrejme, svoje tašky sme už nikdy nevideli. Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe a v rukách. Mala som pri sebe nejaké sardinky, baterku a asi sto mariek. Moja sesternica Inka, ktorá prišla do Auschwitzu už dávnejšie, robila ako upratovačka u nejakého Nemca, ktorý pracoval v Kleiderkammere [miesto, kde sa triedilo oblečenie skonfiškované z prichádzajúcich transportov, hľadali sa v ňom ukryté cennosti a potom sa posielalo do Nemecka na distribúciu]. Hoci v čase nášho príchodu do tábora prebiehalo tzv. Lagersperre [uzavretie tábora] a nikto nesmel z tábora odísť, niektorí to predsa len mali dovolené a Inka bola jednou z nich. Všimla si ma a zavolala na mňa: „Hoď mi všetko, čo máš!“ Hodila som jej svoje veci a vďaka tomu boli zachránené. Poliaci boli veľmi krutí a bili nás palicami. Zoradili sme sa do radov po päť a kráčali k táboru, vidiac nad hlavou nápis Arbeit macht frei [nemecky: práca ťa oslobodí]. Kráčal s nami nejaký Poliak, ktorý nám povedal, že ak vie niekto z nás dobre písať, bude sa mať v Osvienčime dobre. Niekoľko dievčat skutočne pracovalo ako takzvané schreiberky, kancelárske pomocníčky, a aj každý blok mal jednu schreiberku. V Auschwitzi nás tetovali. Ja som dostala číslo A4603.[27] Počítala som rad ľudí stojacich predo mnou a postavila sa tak, aby súčet môjho čísla bol 13. Som poverčivá a povedala som si, že ak bude súčet číslic môjho čísla smolná 13, prežijem vojnu.

Potom nás rozdelili do blokov. Vedúca bloku zakričala, že máme všetci vyjsť von a všetky svoje veci nechať vnútri. Všimla som si, že sa vedúca bloku rozpráva s mojou priateľkou Dinou Gottliebovou, s ktorou som pracovala v Landwirtschafte v Terezíne. Dina prišla prvým septembrovým transportom. O jej postavení v tábore som nemala absolútne žiadnu predstavu. Išla som za Dinou a povedala jej, že vedúca bloku nám prikázala nechať všetky veci vnútri. Dina mi povedala, aby som sa vrátila a všetko si vzala so sebou. Vedúca bloku si to všimla, ale nenamietala, pretože vedela, že Dina má privilegované postavenie. Bola totiž milenkou Lagerältestera [táborového staršieho] Willyho, vďaka čomu zachránila seba a svoju matku pred plynom.

Dina bola šikovné dievča, pred vojnou navštevovala umeleckú školu v Brne a vedela krásne kresliť. Mengele ju zamestnal, aby kreslila Rómov v cigánskom tábore pre jeho „výskum“. Kreslila aj pre deti v detskom bloku. Práve od Diny Gottliebovej som sa dozvedela, že nacisti v Auschwitzi v plynových komorách vraždia ľudí. Povedala mi, že si tým je istá, pretože sa dostala do plynových komôr, ktoré aj nakreslila. Keď som sa dozvedela o plyne, plakala som tri dni. Videla som šľahať obrovské plamene, vysoké aj dva metre.

Žila som v inom bloku ako moja mama, pretože ona bola v tábore už nejaký čas. Mohli sme sa však stretávať, rovnako ako s mojím bratom, otcom, tetou Žofiou a sesternicou Inkou. Snažila som sa chodiť na návštevy za tetou Žofiou, ktorá na tom už bola zle, keďže mala vyše šesťdesiat a lôžko, na ktoré sa ťažko dostávala. Pokúšala som sa jej občas priniesť nejaké jedlo.

V Auschwitzi som pracovala v bloku s najmenšími, asi troj- alebo štvorročnými deťmi. Hrala som sa s nimi, recitovala im básničky a spievala s nimi. Keď bolo pekné počasie, chodila som sa s nimi hrať von pred blok. Naproti nám boli drôtené ploty, vnútorné neelektrizované a vonkajšie elektrizované. Deťom som dávala obedy a večer som im nosila ich prídel do bloku, v ktorom bývali s matkami. Deti dostávali o niečo lepšiu stravu ako ostatní, mlieko a aj trochu hustejšiu mliečnu polievku.

Do Osvienčimu prichádzali balíčky určené pre väzňov. Mnohí z tých, ktorým boli určené, boli v čase príchodu balíčkov už mŕtvi. Dostávali sme, čo z balíkov zostalo, a vybrali sme z toho veci pre deti, napríklad zvyšky sušienok, ktoré sa cestou rozdrobili a podobne. Žiadne z malých detí, ktorých som mala na starosti asi dvadsať, neprežilo. Prežilo len niekoľko starších, asi pätnásťročných chlapcov, ktorí počas dňa chodili po Auschwitzi a vykrikovali rôzne informácie, napríklad volali po nemecky „chlieb“ alebo „polievka“, keď sa rozdávalo jedlo. Títo chlapci prešli pred zničením rodinného tábora selekciou a z Auschwitzu ich previezli do iných koncentračných táborov, vďaka čomu sa dočkali slobody.

Pepík pracoval v Auschwitzi v Rollwagenkommande. Bola to skupina mužov, ktorí boli zapriahnutí namiesto zvierat za voz a ťahali za sebou ťažké náklady. Na voze vyvážali z tábora mŕtvoly a späť na ňom privážali chlieb alebo čokoľvek potrebné. Počas práce v Rollwagenkommande sa Pepík dostal aj na rampu, kam prichádzali vlaky. Niekedy na nej ležali veci, ktoré tam nechali ľudia prichádzajúci do Auschwitzu, takže sa mu z času na čas podarilo niečo zdvihnúť. Raz napríklad našiel malý kanister s teplým husacím tukom, z ktorého každému z nás nalial trochu do pohára.

V Osvienčime som sa stretla aj s katom Fischerom, ktorý bol pôvodným povolaním mäsiar a ako kat pracoval v Terezíne. Tu pracoval ako kápo [väzeň koncentračného tábora, ktorého SS určila za veliteľa pracovnej skupiny]. Prostredníctvom Haindla z Terezína sa Fischer poznal aj s mojím bratom Pepíkom. Raz, keď som sa vracala z nástupu, som ho stretla. Hneď ma pozdravil a spýtal sa, ako sa mám, kde v tábore pracujem a či niečo nepotrebujem. Sľúbil, že ak budem niečo potrebovať, mám prísť za ním a on to zariadi. Nikdy som však za ním nešla.

Šesť mesiacov mali väzni v rodinnom tábore takzvaný Sonderbehandlung, čiže zvláštne zaobchádzanie. Napríklad rodiny neboli rozdelené, neostrihali nám vlasy a izolovali nás v tzv. Terezínskom rodinnom tábore BIIb (Auschwitz II – Birkenau). Sonderbehandlung bol však plánovaný len na týchto šesť mesiacov, po ktorých nasledovala smrť v plynových komorách. Prvý transport bol splynovaný bez predchádzajúcej selekcie v noci z 8. na 9. marca 1944, na narodeniny prezidenta Masaryka.[28] Väzni z druhého transportu sa obávali, že po uplynutí šiestich mesiacov od ich príchodu budú tiež zavraždení. Moja sesternica Inka, ktorá prišla druhým transportom, mala strach a hovorila, že teraz sú na rade oni. Nacisti sa však rozhodli, že všetkých nevyvraždia. Zorganizovali selekciu a vybrali časť väzňov z druhého a tretieho transportu na otrocké práce mimo tábora.

Bola som umiestnená do FKL – Frauen-Konzentrationslager [ženský koncentračný tábor] –, kde nám oholili celé telo, ale vlasy nám nechali. Prešli sme tam aj niekoľkými selekciami. Podmienky vo Frauen-Konzentrationslager boli hrozné. Boli tam tony ploštíc. A keď sme išli na latríny, len čo sme si sadli, začali nás sprchovať studenou vodou. Tú vodu na nás striekali kruté poľské ženy. Po príchode do FKL moja sesternica Inka povedala, že ich transport pôjde určite do plynu. Ale Nemci si to rozmysleli a rozhodli sa, že nás radšej využijú na prácu. Najprv odišli muži pracovať do Schwarzheide.

My ženy sme išli na selekciu. Baraky v Auschwitzi mali v strede takzvané „komíny“, popri ktorých sme museli chodiť a Mengele tam sedel a ukazoval doľava – doprava a vyberal tisíc žien schopných na prácu. Mladšie si vybral, zatiaľ čo staršie ženy a matky s deťmi zostali v tábore. Po skončení výberu mu však stále chýbal určitý počet z tej tisícky. Moja matka, ktorá mala už 48 rokov, nebola vo výbere, pretože sa im zdala príliš stará. Keď však stále nemali požadovaný počet žien, nariadili všetkým ženám do 48 rokov, aby sa im ukázali. Nakoniec Mengele na prácu vybral aj moju matku. Následne sme sa museli podrobiť gynekologickej prehliadke. Bola som taká vychudnutá, že si nikto nemohol myslieť, že som tehotná, takže som sa vyšetreniu vyhla. Poslali nás okúpať sa. Samozrejme sme sa báli, že namiesto vody bude zo spŕch vychádzať plyn, ale nakoniec to naozaj bola voda. Keď sme sa išli kúpať, mala som na ruke náramkové hodinky značky Omega a pomyslela som si, že by bola škoda ich poškodiť, tak som si povedala, že ich niekde schovám. Padla mi do oka hromada uhlia, tak som ich tam schovala s tým, že ich po umytí vyberiem. Potom sme však všetci vyšli na druhú stranu, takže som hodinky už nikdy nevidela. Museli sme si všetko vyzliecť a povedali nám, že si veci vyzdvihneme po umytí. Mala som strieborný prsteň s granátmi, tak som ho priviazala na šnúrku a schovala do topánok. Ale ani tie topánky som už nikdy nevidela, pretože nám všetko zobrali. Namiesto vlastných vecí nám vydali hrozné handry a topánky na vysokom podpätku. Takto som potom išla do práce v Hamburgu, v topánkach na podpätku! Dostali sme aj kus chleba a salámy, aby sme mali niečo na cestu. Ja som svoj prídel zjedla hneď a mama mi ten svoj schovala, keby som bola hladná.

Môj brat odišiel už predtým – s mužmi šli pracovať do Schwarzheide. Bežali sme na koniec tábora, aby sme videli, ako odchádzajú na vlaku. Keďže otec mal už 65 rokov, na prácu do Schwarzheide ho nevzali. Keď sme s mamou v júli 1944 išli do Hamburgu, otec zostal v Osvienčime. Rozlúčka s ním a tetou Žofiou z Nadějkova bola hrozná, lebo som už tušila, ako sa to skončí. Otec ma upokojoval a hovoril mi: „Ja mám svoj život za sebou, ty máš svoj pred sebou, som rád, že ideš s mamou.“ Otec to neprežil, išiel do plynu ešte v tom istom roku. Najhoršie je, že môj otec nikdy neveril na plyn. Hovoril, že predsa nie je možné, aby posielali mladých a zdravých ľudí do plynu. Keď mi povedali, že tam upaľujú ľudí, veľmi som plakala a otec mi stále hovoril, aby som tomu neverila, že to nie je možné. Chudák otec sa o tom musel presvedčiť na vlastnej koži...

Vo vagóne do Hamburgu nás bolo asi päťdesiat žien. Bol júl, dusno a my sme mali len jedno vedro slúžiace ako záchod a jedno vedro s vodou. Bolo nás tam toľko, že si pamätám, že večer si nemohli ľahnúť všetky ženy. Polovica z nich musela sedieť a druhá polovica si mohla ľahnúť. Moja mama zjedla kúsok salámy a veľmi ochorela. Ľahla si, mala horúčku a celý deň ležala. Pamätám si, že ženy sa začali sťažovať, že mama príliš dlho leží. Povedala som im, že ja som celý ten čas sedela, takže moja mama jednoducho ležala namiesto mňa. Mama v horúčke niekedy nadránom vstala s tým, že potrebuje ísť na záchod. Chcela som jej pomôcť, že ju podržím, ale odmietla. Chudinka bola taká slabá, že prevrátila vedro. Vylialo sa po celom vozni. Bola som z toho nešťastná, lebo som nevedela, ako ten neporiadok vyčistím. Obsah vedra bol po celom vagóne, navyše bolo horúco a smrdelo to. V tej chvíli sme zastavili. Išla som za esesákom na stanovišti a opísala mu, čo sa stalo. Poprosila som ho, či by mi nepožičal nejakú metlu, aby som mohla vagón vyčistiť. Povedal mi, aby som počkala, a o chvíľu sa vrátil a dal mi za hrsť vysokej trávy, ktorú nazbieral a ktorou som vozeň mohla vydrhnúť. Bol milý, pomáhal mi a nosil mi vedrá čistej vody, ktorou som neporiadok vždy spláchla a vyčistila, vydrhla ho trávou a tak stále dokola, až kým nebol vagón čistý. Poprosila som aj sesternicu Inku, aby mi pomohla. Tá však odmietla. Jediné dievča vo vagóne, ktoré mi pomáhalo, bola moja priateľka Viera Lišková, ktorá so mnou pracovala v Landwirtschafte. Vďaka páliacemu slnku a teplu bola podlaha čoskoro suchá a snehobielo čistá!

Prišli sme do Hamburgu, na miesto s názvom Freihafen. Bola tam stará sýpka, rampa a vlakové koľaje. Nevedeli sme, čo s nami bude ani kam nás odvezú. Bála som sa o mamu, že ak bude stále chorá, zastrelia ju. Prosila som Inku, aby mi pomohla s mamou, ale odmietla a povedala, že chce ísť bývať s inými dievčatami. Potom sa však asi ešte raz zamyslela a spomenula si, že moji rodičia jej vždy pomohli, keď ju otec vyhodil z domu, a tak zostala s nami. Zaviedli sme mamu na prvé poschodie a uložili sme ju na lôžko. Trochu sa vyspala a ráno sa už cítila lepšie. Na druhý deň sme ešte nešli do práce. Dostali sme výborné sardinky v paradajkovej omáčke, ktoré som s chuťou zjedla. Ráno sme dostávali čiernu kávu a kúsok chleba. Bolo nás tam veľmi veľa a všetky sme žili v jednej miestnosti v hrozných podmienkach. Umývať sme sa chodili do žľabov. Odtiaľto nás vozili do rôznych závodov, ako napríklad Eurotank a RTL, a na upratovacie práce, v podstate všade, kde nás potrebovali. Odstraňovali sme zbombardované budovy, z tehál sme odlamovali starú maltu a ukladali ich na kraj cesty, pretože takto vyčistené tehly sa potom odvážali na stavbu nových budov. Raz išiel okolo nejaký Nemec a povedal nám, že keď to tam vyčistíme a dostaneme sa k jeho pivnici, kde má zemiaky, máme ich vykopať a nechať si ich. Poďakovali sme sa mu a pomysleli si, že ten chudák ani netuší, že sme ich už dávno našli a zjedli. Odpratávali sme trosky zbombardovaných budov, z ktorých neraz zostala stáť len jedna stena a s ňou aj zvyšky záchoda či špajza. V špajzách sa občas dalo nájsť jedlo. Našli sme napríklad nakladané vajcia v pohári, ktoré sa navyše uvarili v ohni. Dievčatá ich zjedli, ale ja som sa bála.

Raz mi mama povedala, že má pocit, že moja kamarátka Lotka je tehotná. Oponovala som jej, že si to nemyslím, že Lotka sa o ničom takom nezmienila, len sa občas sťažovala, že jej škvŕka v bruchu, ale pripisovala to zlému jedlu v Hamburgu. Mama však povedala, že Lotkino brucho sa už začína ukazovať. Spýtala som sa teda Lotky, či je tehotná. Nechcela si nič také pripustiť, ale pre istotu išla za lekárkou. Tá jej povedala, že je v piatom mesiaci tehotenstva. Vôbec netušila, že otehotnela ešte v Terezíne. Potom už pomáhala len v kuchyni šúpať zemiaky a nechodila s nami na ťažké práce. Po nejakom čase ju poslali späť do Osvienčimu spolu s dvoma ďalšími tehotnými dievčatami. Pred odchodom mi povedala, že ak ju pošlú späť do Auschwitzu, radšej cestou utečie, ako keby sa mala vrátiť a ísť do plynu. Nikdy sme sa nedozvedeli, čo sa s Lotkou stalo. Nikomu sa nepodarilo zistiť, ako a kde zahynula, viem len, že z celej Lotkinej rodiny prežila iba jej matka.

Pamätám si, že sme raz prenášali naozaj ťažké kovové tyče dlhé niekoľko metrov. Museli ich niesť vždy tri ženy – jedna vpredu, druhá v strede a tretia na konci. Ako sme nosili tyče, začala som sa cítiť veľmi zle. Išla som za dozorcom a poprosila ho, či by som si nemohla na chvíľu sadnúť, keďže sa necítim dobre. Dovolil mi to, tak som si sadla. O chvíľu išiel okolo hlavný lekár, ktorého sme volali „senilák“, lebo to bol nepríjemný starý dedo. Hneď ako ma zbadal, zareval na mňa, že ako som sa opovážila len tak si tam sadnúť. Povedala som mu, že som sa spýtala dozorcu, či si môžem sadnúť, lebo mi je veľmi zle, mám horúčku a bolí ma hrdlo. Tak si ma zavolal a prikázal mi, aby som otvorila ústa a vyplazila jazyk. Spýtal sa ma, prečo som hneď ráno nenahlásila, že mi je zle. Odvetila som, že ráno som sa ešte cítila dobre. Prikázal mi ísť s ním. Bála som sa, kam ma vezme. Neďaleko bola akási vila a on ma zaviedol do pivnice tejto vily. Pivnica bola plná fliaš. Vzal jednu fľašu, vylial časť obsahu a spýtal sa ma, či viem kloktať. Možno si myslel, že sme neandertálci, že nevieme, čo je to kloktanie. Prikázal mi, aby som raz za čas v priebehu dňa kloktala a po príchode z práce sa hlásila u lekára na oddelení.

Do práce a z práce sme sa vozili na smetiarskych autách, tie najschopnejšie vždy naskočili prvé, aby si sadli pozdĺž stien auta a opreli sa. V ten deň mi bolo veľmi zle a len som tam stála ako socha. Náhodou išiel okolo „senilák“, a keď ma uvidel stáť, prikázal ostatným, aby ma pustili sadnúť si. Keď sme sa vrátili, hlásila som sa u doktorky Goldovej, čo bola skvelá dáma, Židovka, ktorá nás mala na starosti. Doktorka nám dala teplomer so slovami, že kto bude mať najvyššiu teplotu, pôjde prvý. Vyhrala som ja, lebo som mala vyše štyridsať stupňov. Doktorka Goldová sa mi pozrela do hrdla a bola zhrozená. Povedala mi, že mám záškrt. Poslala jedného vojaka SS pre lieky, lebo sa báli, že sa záškrt rozšíri. Našťastie našiel nejaké lieky a ja som dostala injekciu. Ležala som na lôžku so záškrtom, vedľa mňa ležalo dievča so šarlachom a oproti mne ďalšie, ktoré rodilo. Porodilo chlapca, ktorý po týždni zomrel. Musím povedať, že našťastie, lebo keby nebol zomrel, boli by zahynuli obaja. Tak som tam ležala so záškrtom, bolo mi hrozne a nemohla som jesť. Dali nám chlieb, a tak som si ho schovala pod vankúš, aby som ho mohla zjesť, keď sa budem cítiť lepšie. Ale chlieb mi zožrala krysa. Bože, bolo tam tak veľa krýs! Bolo to preto, lebo sme bývali v starej sýpke, kde boli medzi poschodiami oceľové laná a drevené tesnenia, cez ktoré sa krysy dostali dnu. Vždy som mávala rukami a hovorila „heš, heš“. Doktorka Goldová sa ma pýtala, čo stále odháňam, či muchy. Povedala som jej, že potkany, a ona si myslela, že mám halucinácie z horúčky, nemohla uveriť, že sú tam potkany. Ležala som tam asi päť dní so záškrtom a potom som musela ísť znova pracovať.

Niektorí ľudia v Hamburgu boli veľmi milí. Pamätám si, že raz na mňa z blízkej budovy volala nejaká Nemka, aby som k nej prišila. Najprv som sa bála do budovy ísť, ale ona mi len podala bochník chleba a povedala, aby som sa rozdelila s dievčatami. Inokedy išiel okolo muž, a keď videl, v akých topánkach pracujeme, priniesol nám fúrik plný topánok, aby sme si z nich vybrali vhodnejšie. V Osvienčime mi totiž vydali topánky s vysokým podpätkom, ktoré naozaj neboli vhodné na prácu. Po jednom nálete, ktorý zničil budovy, v ktorých sme bývali, nás previezli vlakom do iného tábora.

Počas cesty vlakom som dostala svoju prvú facku od esesáčky. Niektoré z dievčat, čo tam boli s nami, sa jej chceli votrieť do priazne a urobili všetko, čo si želala. Esesáčka sa totiž veľmi chcela naučiť spievať pieseň Praha je krásna v češtine, ktorá sa jej z nejakého dôvodu páčila a neustále ju chcela spievať. Rozčuľovalo ma, ako si neprestajne pospevuje, a tak som utrúsila niečo ako „hlúpa krava“ a hneď som dostala poriadnu facku.

Odviezli nás na vlakovú stanicu. Netušili sme, kde sme, a už bol súmrak. Mama aj ja sme potrebovali ísť na toaletu. Pozorovali sme, kam idú ostatné dievčatá, a išli sme za nimi. Keďže sa stmievalo a nebolo poriadne vidieť, zrazu som spadla z rampy do akejsi jamy. Nič vážne sa mi našťastie nestalo, vyviazla som len s pár škrabancami a modrinami. Viedli nás pešo v tme, niektoré dievčatá však už nevládali ísť ďalej a zostali na kraji cesty. Neviem, čo sa s nimi stalo.

Na úsvite sme dorazili do tábora. Bolo ešte pološero. Zrazu som vedľa seba zazrela obrovskú tmavú horu. Pozrela som sa pozornejšie a uvedomila si, že sú to topánky. Obrovská hora topánok… Prišli sme do Bergen-Belsenu. Podmienky v Bergen-Belsene boli katastrofálne. Ubytovali nás v nejakej budove, kde sme sa stretli s dievčatami, ktoré prišli z Christianstadtu o niečo skôr. Už si nepamätám, či tam boli matrace, ale tuším tam bola len slama, ležali sme na zemi natlačené vedľa seba ako sardinky. Podmienky boli hrozné, naozaj hrozné. Nebolo tam takmer žiadne jedlo, dostať aj trochu poživne bolo neskutočne ťažké, ubytovanie bolo takisto príšerné. Nebola tam voda, nemohli sme sa umyť, záchody boli príšerné. Pretože nebolo dosť záchodov pre toľkých ľudí, muži vykopali hlboké priekopy, aby ľudia mali kam chodiť vykonať potrebu. Tam ste videli mužské aj ženské zadky súčasne, ale bolo vám to jedno.

Po vojne 

Keď nás 15. apríla 1945 oslobodili, ešte vždy sme boli v Bergen-Belsene. Angličania jazdili okolo a hučali vo všetkých jazykoch, že sme boli oslobodení, ale že musíme počkať na karanténu a rozkazy. Keď už bolo jasné, že sa blíži spojenecká armáda, veľa esesákov utieklo. Niektorí však zostali a tým Angličania prikázali behať dookola, tak ako to predtým oni prikazovali nám. Po oslobodení Angličania rozdávali bravčové konzervy. Mama mi ju zhabala, povedala mi, že to jesť nebudeme, a dovolila mi jesť len sušienky a sušené mlieko. Mnohé dievčatá mäso z konzerv zjedli a dostali úplavicu.

Po oslobodení sme sa išli poobzerať po tábore. Objavili sme tam napríklad budovu plnú protéz, všade sa povaľovali umelé ruky a nohy. Inde zasa boli budovy plné okuliarov alebo oblečenia. Všade sa povaľovali zväzky sukní, šiat a košieľ. Na inom mieste som našla kanceláriu plnú peňazí z najrôznejších krajín, ale ani mi nenapadlo si z nich niečo vziať, lebo som nevedela, čo by som s nimi v Bergen-Belsene robila. Oblečenie a kúsok jedla mali pre mňa väčšiu hodnotu ako peniaze.

V Bergen-Belsene som videla toľko hrôz… hromady mŕtvol, kostry pokryté kožou… Po oslobodení museli Nemci holými rukami nakladať mŕtvoly väzňov na nákladné auto s plošinou a odvážať ich preč. Jedna moja priateľka nemala topánky, tak sa obrátila na anglického vojaka a spýtala sa ho, či by pre ňu nemohol nejaké nájsť. Ten prikázal esesáčke, aby si vyzula svoje topánky a dala jej ich. Keďže moja priateľka bola úplne bosá, prikázal esesáčke, aby jej dala aj ponožky.

Predstavte si, v Bergen-Belsene bolo veľa čučoriedok. Veľmi rada som zbierala čučoriedky, takže po našom oslobodení som ich stále chodila zbierať. Vymenila som ich s dievčatami za cigarety, ktoré sme dostávali v balíčkoch Červeného kríža. Nefajčila som, ale schovávala som ich pre brata, od ktorého som dostala list, že prežil. Za liter čučoriedok som dostala tri cigarety a nakoniec sa mi ich podarilo bratovi priniesť 1 500! Páni, to bolo veľa čučoriedok, môj brat vyvalil oči, keď som mu priniesla 1 500 cigariet, pretože po vojne mali americké cigarety obrovskú cenu.

Hľadala som svoju priateľku Reginu, ktorá prišla do Bergen-Belsenu z Christianstadtu. Poznali sme sa z Terezína, kde sme spolu pracovali v záhrade pre zamestnancov. Našla som ju, aj ona bola chorá a mala veľmi opuchnuté nohy. Poprosila ma, či by som jej nemohla vybrať z vlasov vši, chuderka ich mala plnú hlavu. Vtedy som ešte netušila, že má aj šatové vši na tele, ktoré som od nej, samozrejme, chytila. Moja mama nič nechytila, pretože celý deň sedela, obracala oblečenie naruby a hľadala vši, aby sa nenakazila. Na ošetrovni mi niektoré dievčatá povedali, že sú veľmi smädné, a požiadali ma, či im prinesiem trochu vody. Išla som sa poobzerať po nejakej vode a našla som kúpalisko, z ktorého som chcela nabrať trochu vody, aby sa dievčatá mohli aj umyť. Zrazu som si však všimla, že v bazéne plávajú nafúknuté mŕtvoly… V Bergen-Belsene som mala kamarátku Lucku Brilovú, obe sme chodili po okolí, pozerali sa na opustené domy a premýšľali, čo by v nich mohlo byť. Raz sme našli dom, v ktorom bol veľký pracovný stôl, zrejme kedysi patril nejakému hodinárskemu alebo klenotníckemu majstrovi, lebo všade sa povaľovali nástroje. Prechádzali sme cez záhradu, kde bola studňa, zastavili sme sa tam a ja som našla náramkové hodinky. Vzala som ich a vracali sme sa smerom do tábora.

Cestou sme stretli mamu, ktorá mi vyšla v ústrety. Matka zbierala cigaretové ohorky po vojakoch, ktoré sa povaľovali všade, vysýpala z nich tabak a zbierala ho do škatule. Idúc späť sme stretli Rusa, ktorý niesol zabitú sliepku. Mama sa ho spýtala, či by nám tú sliepku nepredal. Chcel vedieť, čo mu za ňu môžeme ponúknuť. Tak sme mu ukázali hodinky a tabak. O tabak nemal veľký záujem, vraj nie je dobrý, ale prehovorili sme ho, aby si vzal tabak a „čas“, a my sme dostali dobrú sliepku. Mama uvarila polievku, dokonca vyškrabala aj niečo na knedle a urobila omáčku. Mne už ale začínalo byť zle a nebola som schopná nič zjesť. Matka ma prosila, aby som zjedla aspoň pár lyžíc polievky. Ako sa čoskoro ukázalo, chytila som od Reginy týfus. Ležala som a prišiel za mnou nemecký lekár, ktorý pochádzal odniekiaľ z Karlových Varov[29]. Problémom bolo, že k dispozícii neboli žiadne lieky. Tak ma nahú, zabalenú len do deky, naložili na nejaké dosky a odniesli ma do nemocnice, kde som ležala na zemi, odetá iba v tej deke. Veľa si z toho nepamätám, bola som veľmi chorá, mala som štyridsaťstupňové horúčky a bola som úplne apatická. Viem len, že nás umývali Nemky. Museli nás vážiť, mala som asi 42 kíl, ale to bolo v čase, keď som už bol vyslovene „tučná“. Predtým som vážila o dosť menej. Postupne sa môj stav zlepšoval a horúčka mi klesala. Tak ma poslali cez cestu do nejakej budovy, že mi tam vydajú košeľu. Prišla som tam zabalená len do deky, ledva som chodila. Musela som kráčať zhrbená, inak by som sa nedokázala udržať na nohách. Dostala som kus látky, ktorý mi niekto zošil, ako som ho držala, takže som na sebe mala vrece s dvoma dierami, to bola moja nočná košeľa. Tú látku mi podala nejaká žena v uniforme a ja som si hovorila, že mi tá žena pripadá veľmi známa, ale nemohla som si spomenúť, odkiaľ ju poznám. Stále som premýšľala nad tým, odkiaľ by som ju mohla poznať. Až po vojne som sa dočítala, že Marlene Dietrichová sprevádzala armádu, takže si myslím, že to bola ona [Dietrich, Marlene (1901 – 1992) – americká herečka a speváčka nemeckého pôvodu].

Keď mi bolo lepšie, vyhľadala som Reginu, ktorá bola stále chorá. Keď sme ju s mamou našli, Regina mala len jedno želanie – chcela kyslú kapustu. Podarilo sa nám ju pre ňu nájsť v nejakej kuchyni. Bola taká šťastná! Po ťažkej chorobe dostala Regina ponuku ísť sa zotaviť do Švédska a bolo jej povedané, že si môže vziať aj rodinných príslušníkov. Bola sirota, a tak napísala, že som jej sestra a mama je jej matka, aby sme mohli ísť s ňou. Cesta do Švédska sa však neuskutočnila, pretože medzitým sme dostali list od môjho brata, že prežil a je v Prahe. Regina teda odišla sama. Neskôr mi napísala, že ju vzdialená teta pozýva do Ameriky a ona nevie, či má ísť alebo nie. Regina pochádzala z pražského sirotinca, tak som jej napísala, aby išla za tetou do Ameriky, že sa môže vrátiť do Prahy, kedykoľvek bude chcieť, ak sa jej v Amerike nebude páčiť. Nakoniec sa v Amerike usadila, už dvakrát som ju tam bola pozrieť.

S mamou sme odišli z Bergen-Belsenu domov v júli 1945. Cestovali sme niekoľko dní vlakom, okľukou cez Šumavu a Plzeň až do Prahy. V kupé s nami bola aj moja priateľka Lucka Brilová, ktorá pochádzala z Teplíc, čo bol pred vojnou región, kde žili Nemci. Lucka hovorila po česky veľmi zle, pretože chodila do nemeckých škôl. Pamätám si, že mi vo vlaku povedala, aby som ju rýchlo naučila Kde domov můj. To preto, lebo sme sa rozhodli, že keď prídeme na hranice, budeme spievať československú hymnu.

S mamou sme prišli na smíchovskú železničnú stanicu. Mali sme niekoľko tašiek, veľké vrece sušienok a nejaké veci, ktoré sme dostali v balíčkoch od Červeného kríža. Zo stanice sme teda zavolali našej susedke Na Moráni, cukrárke Liškovej, u ktorej sme ukryli vozík, ktorým rodičia pred vojnou vozili tovar do obchodu. Pán Liška po nás prišiel na Smíchov. Pamätám si, že som mala na sebe nejaké námornícke nohavice a drevené topánky, nič iné, lebo nebolo dostať žiadne oblečenie. Keď sme prichádzali Na Moráň, ľudia sa na nás pozerali a každý na nás niečo kričal. Pani Schneiderová volala: „Liduška, váš písací stroj je u nás!“ A takto sme sa vrátili domov.

Všetci Na Moráni k nám boli nesmierne milí. Naša suseda na prvom poschodí sa ponúkla, že mama, Pepík a ja môžeme bývať u nej. Nemali sme totiž kde žiť, keďže dve izby, ktoré boli pred vojnou naším bytom, boli obsadené. Suseda nám bola veľa dlžná, a tak si službu odrátala z dlhu. Brat môjho bývalého riaditeľa školy bol v nemocnici, preto nám prenajal svoju izbu s kuchyňou. Pepík bol už v Prahe, vrátil sa zo Schwarzheide z pochodu smrti[30]. Rozprával nám, ako išli cez pole, a pretože bol hladný, zohol sa po zemiak, ktorý videl na zemi. Uvidel to vojak SS, ktorý ich viedol, prišiel k nemu a stúpil mu na ruku. Keďže už mal na tej istej ruke záder, dostal infekciu. Keď prišli do Terezína, Pepík už mal horúčky a celkovo bol na tom zle. Dali ho na ošetrovňu a povedali mu, že mu budú musieť ruku amputovať, lebo má gangrénu. Ale Pepík namietal, že bez ruky nemôže žiť a pracovať, pretože je automechanikom. Pohrozil im, že ak mu budú chcieť odrezať ruku, vyskočí z okna. Napokon mu pomohol nejaký zdravotník, ktorému sa podarilo lokalizovať gangrénu len na špičku prsta, a tak mu nakoniec odrezali len časť prsta, od posledného kĺbu.

Po vojne, po oslobodení, sa naša kamarátka Vlasta z ulici Na Moráni, kde sme bývali, vydala so svojou sesternicou Jiřinou hľadať nás do Terezína. Nemali o nás žiadne správy a dúfali, že nás tam nájdu. Opisovali mi, ako prišli do lazaretu a všetci chlapi na ne pozerali, lebo to boli veľmi pekné dievčatá. Pepík ich spoznal, ale zrejme prešli tesne okolo neho a vôbec si ho nevšimli. Tak Pepík zavolal: „Vlasta!“ Vlasta sa otočila, podišla k nemu a spýtala sa: „Čo by si rád?“ Pepík sa na ňu pozrel a odpovedal jej: „Hej, to som ja, Pepík!“ Vôbec ho nespoznali, bol vo veľmi žalostnom stave. Vlasta mi povedala, že vyzeral ako jeho vlastný dedko.

Z celej našej rodiny som prežila len ja, moja mama, brat, sesternica Inka a jeden vzdialený bratranec z Jindřichovho Hradca. Po vojne, keď som sa vrátila z táborov, som nemala žiadne doklady. Vtedy som napísala na židovskú obec, aby mi poslali kópiu môjho rodného listu. Z obce mi odpísali, že žiadna Ludmila Weinerová sa v Prahe nenarodila. Viete, keď som sa dala v roku 1939 pokrstiť, vymazali ma z matriky obce. Tak som napísala otcovi Culíkovi, ktorý ma pred vojnou pokrstil, do Nižebohov. Hneď mi poslal všetky moje záznamy a aj veľmi krásny list, aký je šťastný, že som prežila vojnu.

Po vojne som žila niekoľko mesiacov v obci Kytlice pri Českej Lípe. Moja priateľka Hanka tu viedla továreň, ktorá vyrábala lišty a rámy. Bývali sme v hájovni, mali sme tam kuchyňu a dve izby. Hájnik, jeho manželka a syn boli Nemci, ktorí čakali na odsun.[31] Boli to veľmi milí ľudia. S Hankou sme chodili k hájnikovej manželke na obedy a dávali sme jej naše stravné lístky. V Kytlicích sme teda prevádzkovali lisovňu a rámovňu, Hanka chodila za sklenármi, maliarmi a brúsičmi a navrhovala rôzne výrobky, napríklad zdobené podnosy alebo držiaky na obrúsky či lišty, ktoré sme potom ponúkali rôznym firmám. Ja som sa starala o administratívu a vyplácala som robotníkom mzdy. V Kytlicích nás bolo len 16 Čechov, a keď bolo treba založiť politické strany, rozdelili sme sa do štyroch skupín – štyria sme boli komunisti, štyria sociálni demokrati, štyria za národných socialistov a štyria v ľudovej strane [kresťanskí demokrati]. S Hankou sme nevedeli, ku komu by sme sa mali pridať, až sme sa nakoniec rozhodli pre sociálnych demokratov. Ale ja som sa o politiku nikdy veľmi nezaujímala. Asi po pol roku podnik zlikvidovali a všetky stroje, ktoré tam boli, poslali na Slovensko. Vtedy som Hanke povedala, že ma už zrejme nebude potrebovať a že sa vrátim do Prahy, kde sa na mňa už tešila moja mama.

V Prahe som si hneď našla prácu v spoločnosti Autogen O. Mareš, na Petrskom námestí, a tiež som sa tu zoznámila so svojím budúcim manželom Karlom Rutarom. Život je plný náhod. Karel bol vlastne takmer prvý muž, ktorého som v Terezíne videla. Ale skoro som ho nepoznala, zazrela som ho len letmo a vôbec som mu nevenovala pozornosť. Viete, spočiatku sme v Terezíne bývali u nejakej rodiny Polákovcov. Raz pani Poláková povedala, že k nim príde na návštevu ich neter Hana s manželom Karlom. Keď som ich uvidela, pamätám si, že ma zarazilo, že sú manželia, pretože boli veľmi mladí. Vtedy to chodilo tak, že ľudia sa snažili vziať sa pred transportom, aby mohli žiť spolu. Karlovi som v Terezíne nevenovala žiadnu zvláštnu pozornosť, vedela som len, že potom išiel pracovať do Wulkova – bol šikovný a v Terezíne pracoval ako stolár. Po vojne som sa dozvedela, že bol vedúcim stolárom a že sa v dielni stal nejaký incident, ktorý on nespôsobil, ale potrestali ho zaň, keďže bol šéf a dopustil, aby sa to stalo. Vojak SS ho potrestal tak, že ho uprostred noci v zime donútil ísť von nahého a polial ho studenou vodou. Potom mu dal takú silnú facku, že mu prerazil ušný bubienok a Karel do konca života zle počul na jedno ucho. Z Wulkova sa vrátil do Terezína, kde sa po vojne zotavoval. Odtiaľ si potom so sebou do Prahy priniesol veľa rôznych materiálov, napríklad korešpondenčné lístky, na ktorých bolo možné poslať do Terezína maximálne tridsať slov, mapy a obraz, ktorý preňho namaľoval karikaturista Haas, brat herca Huga Haasa.[32] S jeho manželkou Hankou sme spolu pracovali v Landwirtschafte, hoci ona potom dostala týfus, takže neskôr už do práce nechodila.

Karlova sestra Ela a jeho matka boli zavraždené v Osvienčime. Ako hovorím, sú to všetko veľké náhody – Karlova teta, pani Helena Schwarzová sa po vojne znovu vydala za nejakého pána Schütza z Pardubíc, ktorý vyrábal macesy. Bola veľmi dobrou priateľkou mojej mamy a absolvovala s nami Terezín, Osvienčim, Hamburg aj Bergen-Belsen. Pani Schwarzová mala dvoch synov, Zdeňka a Viktora, a snažila sa ma dať dokopy so Zdeňkom. Chudák Zdeněk sa z koncentračných táborov nikdy nevrátil.

Tak raz po vojne, v roku 1946, prišla pani Schwarzová za mojou mamou a hovorila jej, že jej synovec Karel by si chcel urobiť vodičský preukaz na motorku a či by mu s tým Pepík nemohol pomôcť. Karel k nám prišiel na návštevu, trochu sme sa porozprávali a on nás na revanš pozval do svojho bytu vo Vršovicích, kde nám [Karlova] teta Schwarzová upiekla koláč a pripravila kávu. Keď som tam bola, uvidela som Hankinu fotografiu v rámčeku. Povedala som mu, že to dievča poznám, že sme spolu pracovali v Terezíne. A on povedal, že je to jeho bývalá manželka. Viete, Hanka sa v Terezíne dala dokopy s jedným Dánom. Karel jej dal veno a všetko pre ňu zariadil, vystrojil ju za nevestu.

S Karlom sme sa v roku 1946 zosobášili a ja som sa presťahovala do jeho domu vo Vršovicích, kde žijem dodnes. V roku 1947 sa nám narodila dcéra Iva a sprvu som s ňou ostala doma. Potom ju nejaký čas opatrovala moja mama a ja som išla pracovať do kancelárie do firmy Teplý. Po vojne sme na tom neboli dobre, takže sme s manželom obaja pracovali. Mala som výborný plat, pracovala som ako mzdová účtovníčka a hlavná pokladníčka a zároveň som najímala robotníkov a úradníkov. V roku 1949 sa nám narodil syn Josef. Potom som si našla prácu v Sazke, kde som pracovala tri dni v týždni, aby môj plat pokryl aspoň nájomné. Karel pracoval pre Zväz pre mlieko a tuky, potom prešiel na ministerstvo potravinárskeho priemyslu. Neskôr pracoval ako úradník v Orionke [cukrárenská firma]. Moja matka zomrela v roku 1964. V starobe trpela pokročilou Alzheimerovou chorobou. Môj manžel zomrel v roku 1966 vo veku 49 rokov na leukémiu. Zostala som sama s dvoma deťmi.

V roku 1968 môj brat Pepík emigroval aj s rodinou do Ameriky, kde v roku 2005 zomrel. Bratova emigrácia mi spôsobila problémy v práci – dovtedy som pracovala pre Čedok a chodievala som na služobné cesty do Rumunska. [Čedok – cestovná kancelária založená v roku 1920 so sídlom v Prahe. Jej názov je skratkou prevzatou z názvu Československá dopravní kancelář.] Po Pepíkovej emigrácii mi zhabali pracovný pas a nemohla som už služobne cestovať za hranice. Krajiny socialistického bloku som mohla navštevovať ako turistka na svoj osobný pas. Brata sa mi podarilo navštíviť až na dôchodku, v roku 1976 a potom znova v roku 1987. Ako dôchodkyňa som do Ameriky mohla ísť, pretože komunisti by sa dôchodcov najradšej zbavili. Spomínam si, aká som bola prekvapená z množstva tovaru, ktorý bol v Amerike k dispozícii. Vtedy v Československu nebolo takmer nič, takže to bol pre mňa obrovský kontrast. Ale musím povedať, že som o emigrácii nikdy neuvažovala.

Keď boli deti malé, rozhodla som sa, že si dám odstrániť číslo vytetované na predlaktí. Prinútili ma k tomu okolnosti. Pravidelne som s deťmi chodievala vlakom na našu chalupu. V lete, keď som mala na sebe šaty s krátkym rukávom, som si často všimla, ako sa ľudia pozerajú na moje predlaktie a potom si medzi sebou šepkajú. Stávalo sa, že sa ku mne otočili a začali ma veľmi ľutovať a stále opakovali, aká som chuderka, ako som musela počas vojny trpieť. Nechcem, aby ma niekto ľutoval. A rozhodne mi nebolo príjemné, keď mi niekto hovoril, aká som chuderka. Tak som sa rozhodla ísť k lekárovi a dať si číslo odstrániť. Prišla som na dermatologické oddelenie a pani doktorka sa ma spýtala, čo ma trápi. Povedala som jej, že by som si chcela dať odstrániť tetovanie. Pozrela sa na mňa s podráždeným výrazom a začala mi nadávať: „A prečo ste si vôbec dali tetovanie? Mohli ste si uvedomiť, že si to jedného dňa rozmyslíte, a teraz mi len pridávate prácu!“ Tak som jej povedala, že som nebola práve nadšená z toho, že si to tetovanie nechávam urobiť, a keby som mala na výber, určite by som si ho urobiť nenechala. Vyhrnula som si rukáv. Doktorka okamžite obrátila a začala sa mi úpenlivo ospravedlňovať. Chudinka, netušila, o aké tetovanie ide.

Po vojne som sa bola so synom pozrieť do Osvienčimu. Zostali tam len komíny. Chcela som mu ukázať tábor BIIb, kde som žila. Ukázala som mu latríny a povedala mu, že som do nich musel vyhodiť diamantovú brošňu. Otec mi ju vtedy dal, aby som mala na cestu do Hamburgu niečo na pamiatku. Musela by som ju odovzdať Nemcom, čo som rozhodne nechcela, a tak som ju radšej vyhodila do latríny, ako by mala skončiť u nacistov! Od vojny som bola v Osvienčime len raz. Príležitostne som sa zúčastňovala na spomienkových akciách na holokaust a dodnes sa zúčastňujem na podujatiach, ktoré organizuje Terezínska iniciatíva[33].

• [1] počas prvej svetovej vojny, počas nacistickej okupácie a napokon komunistami po roku 1948, ale pobočky organizácie naďalej existovali v zahraničí. Sokol bol obnovený v roku 1990.
• [2]Protektorát Böhmen und Mähren/Protektorát Čechy a Morava – po vyhlásení nezávislosti Slovenska v marci 1939 boli Čechy a Morava okupované Nemcami a premenené na nemecký protektorát. Protektorát Čechy a Morava sa dostal pod dohľad ríšskeho protektora Konstantina von Neuratha. Policajnú moc prevzalo gestapo. Židia boli prepustení zo štátnej služby a ocitli sa v mimoprávnom postavení. Na jeseň 1941 prijala Ríša v Protektoráte radikálnejšiu politiku. Gestapo začalo veľmi aktívne zatýkať a popravovať. Boli organizované deportácie Židov do koncentračných táborov a Terezín/Teresienstadt sa zmenil na geto pre židovské rodiny. Počas existencie Protektorátu bolo židovské obyvateľstvo v Čechách a na Morave prakticky vyhladené. Po druhej svetovej vojne boli obnovené hranice spred roku 1938 a väčšina nemecky hovoriaceho obyvateľstva bola vysídlená.
• [3] v marci 1939 žilo v Protektoráte 92 199 obyvateľov, ktorí boli podľa tzv. norimberských zákonov klasifikovaní ako Židia. Dňa 21. júna 1939 vydal ríšsky protektor Konstantin von Neurath takzvaný výnos o židovskom majetku, ktorý zavádzal obmedzenia týkajúce sa židovského majetku. Dňa 24. apríla 1940 bol vydaný vládny výnos, ktorý vylučoval Židov z hospodárskej činnosti. Podobne ako predchádzajúce právne zmeny vychádzal z definícií norimberského zákona a obmedzoval právne postavenie Židov. Podľa tohto zákona Židia nemohli vykonávať žiadne funkcie (čestné ani platené) na súdoch ani vo verejnej službe a nemohli sa zúčastňovať na politike, byť členmi židovských a iných organizácií spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho charakteru. Mali úplný zákaz vykonávať akékoľvek samostatné povolanie, nemohli pracovať ako právnici, lekári, veterinári, notári, obhajcovia atď. Židovskí obyvatelia sa mohli zúčastňovať na verejnom živote len vo sfére náboženských židovských organizácií. Židia mali zakázaný vstup na niektoré ulice, námestia, do parkov a na iné verejné miesta. Od septembra 1939 mali zakázané zdržiavať sa mimo svojho domova po 20. hodine. Od novembra 1939 nemohli bez osobitného povolenia ani dočasne opustiť svoje bydlisko. Obyvatelia židovského pôvodu mali zakázané navštevovať divadlá a kiná, reštaurácie a kaviarne, plavárne, knižnice a iné zábavné a športové centrá. Vo verejnej doprave boli obmedzení na státie v poslednom vozni, vo vlakoch nesmeli používať jedálenské ani lôžkové vozne a mohli jazdiť len v najnižšej triede, opäť len v poslednom vozni. Nemali povolený vstup do čakární a iných staničných zariadení. Nacisti obmedzili čas nakupovania pre Židov na dve hodiny dvakrát denne a neskôr len na dve hodiny denne. Zabavili im rádiové prijímače a obmedzili výber potravín. Židia nesmeli doma chovať zvieratá. Židovské deti nemohli navštevovať nemecké a od augusta 1940 ani české verejné a súkromné školy. V marci 1941 boli zakázané aj tzv. prevýchovné kurzy organizované Židovskou náboženskou obcou a od júna 1942 aj vzdelávanie v židovských školách. Na elimináciu Židov zo spoločnosti bolo dôležité, aby boli ľahko identifikovateľní. Od marca 1940 sa občianske preukazy Židov označovali písmenom „J“ (ako Jude – Žid). Od 1. septembra 1941 mohli Židia starší ako šesť rokov vychádzať na verejnosť, len ak mali na odeve žltú šesťcípu hviezdu s nápisom „Jude“.
• [4]Žltá hviezda (židovská hviezda v Protektoráte) – 1. septembra 1941 bol vydaný výnos, podľa ktorého sa všetci Židia po dovŕšení šiesteho roku života nesmeli objavovať na verejnosti bez židovskej hviezdy. Židovská hviezda je znázornená šesťcípou žltou hviezdou veľkosti ruky, obkreslenou čiernou farbou a s nápisom „Jude“ napísaným čiernymi písmenami. Musela sa nosiť na viditeľnom mieste na ľavej strane odevu. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť 19. septembra 1941. Bol to ďalší krok zameraný na odstránenie Židov zo spoločnosti. Autorom myšlienky bol samotný Reinhard Heydrich.
• [5]Terezín/Theresienstadt – bolo geto v Českej republike, ktoré spravovali príslušníci SS. Židia odtiaľ boli prevážaní do rôznych vyhladzovacích táborov. Nacisti, ktorí Terezín prezentovali ako „vzorové židovské mesto“, ho využívali na maskovanie vyhladzovania európskych Židov. Českí žandári slúžili ako strážcovia geta a s ich pomocou mohli Židia udržiavať kontakt s vonkajším svetom. Hoci bolo vzdelávanie zakázané, pravidelne sa tajne vyučovalo. Vďaka veľkému počtu umelcov, spisovateľov a vedcov v gete existoval intenzívny kultúrny život. Keď sa koncom roka 1943 rozšírili informácie o dianí v nacistických táboroch, Nemci sa rozhodli povoliť vyšetrovacej komisii Medzinárodného Červeného kríža návštevu Terezína. V rámci príprav bolo do Osvienčimu deportovaných množstvo väzňov, aby sa znížilo preťaženie geta. Na oklamanie komisie boli postavené fiktívne obchody, kaviareň, banka, materské školy, škola a kvetinové záhrady.
• [6]Rodinný tábor v koncentračnom tábore Auschwitz II-Birkenau – komplex pozostával z troch hlavných táborov, z ktorých Auschwitz II (alebo Birkenau) bol táborom pre rodiny. Dňa 8. septembra 1943 bolo do Birkenau z terezínskeho geta prevezených 5 000 Židov, ktorí boli umiestnení v špeciálnej časti. Ženy, muži a deti žili v oddelených barakoch, ale mohli sa na tomto mieste voľne pohybovať. Rodinný tábor pre českých Židov bol súčasťou nacistickej propagandy pre okolitý svet. Väzni neboli organizovaní do pracovných kománd, mohli dostávať balíčky a boli povzbudzovaní k písaniu listov. Napriek tomuto špeciálnemu zaobchádzaniu zomrelo v rodinnom tábore počas jeho šesťmesačnej existencie viac ako 1 000 ľudí. Dňa 9. marca 1944 boli všetci, ktorí v tábore ešte žili, splynovaní.
• [7] Encyclopedia of the Holocaust, Facts on File, G. G. The Jerusalem Publishing House Ltd. 2000, s. 139 –141)
• [8]Českobratrská cirkev evanjelická – vznikla v roku 1918 zlúčením evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a helvétskeho vyznania. Jej korene však siahajú hlboko do českej reformácie, ktorá sa začala v roku 1781.
• [9]Český výraz hraběnka znamená grófka.
• [10]Kóšer potraviny a pravidlá kóšer stravovania (kašrut) – kašrut je súbor pravidiel stravovania, ktoré vychádzajú zo židovských náboženských zákonov. Náboženské právo založené na Tóre, knihe posvätných textov judaizmu, stanovuje, ktoré živé tvory sa smú jesť. Metóda rituálnej porážky sa nazýva šechita. Používanie krvi je prísne zakázané a rovnako konzumácia mliečnych a mäsových výrobkov súčasne.
• [11]Pesach (alebo Sviatok nekvasených chlebov) – židovský sviatok, ktorý sa slávi na jar a pripomína vyvedenie Židov z egyptského otroctva Mojžišom.
• [12]Maces – tradičný pokrm na sviatok Pesach, ide o krehký nekvasený chlieb.
• [13]Seder – slávnostná večera na sviatok Pesach. Konzumujú sa tradičné potraviny, ktoré pripomínajú vyslobodenie Židov z Egypta. Číta sa príbeh vyslobodenia z tzv. Pesachovej Hagady.
• [14]Jom Kipur (Deň zmierenia) – je najväčší židovský sviatok sprevádzaný pôstom a modlitbami za odpustenie hriechov. Spolu s Roš Hašana sa radí medzi tzv. Vysoké sviatky.
• [15]Roš Hašana – židovský nový rok je sviatok, ktorým sa začína desaťdňové obdobie pokánia vrcholiace na Jom Kipur.
• [16]V novembri 1989 sa začala tzv. Nežná revolúcia, ktorá viedla ku koncu totalitného komunistického režimu v Československu a prechodu k demokracii.
• [17]Reformovaná škola je typ strednej školy, ktorý sa rozvíjal najmä v medzivojnovom Československu. Reformované školy používali nové vyučovacie metódy. Ciele, obsah a metódy vyučovania sa prispôsobujú potrebám a záujmom dieťaťa, aby sa vytvorila „škola na mieru“, ktorá môže byť pre dieťa maximálne prospešná (tzv. princíp primeranosti). Vzhľadom na svoje zameranie sa táto pedagogika niekedy označuje ako pedagogika dieťaťa.
• [18]Ringhofferovci boli pražská nemecká podnikateľská rodina. Ringhofferove závody boli jedným z najväčších priemyselných podnikov v Rakúsko-Uhorsku, ktorý vyrábal železničné vozne a električky. Po zlúčení s Kopřivnickou vozovkou sa podnik od roku 1936 nazýval Ringhoffer-Tatra a po druhej svetovej vojne bol znárodnený pod názvom Automobilka Tatra.
• [19]1. septembra 1941 bol vydaný dekrét, podľa ktorého sa všetci Židia po dovŕšení šiesteho roku života nesmeli objavovať na verejnosti bez židovskej hviezdy. Židovská hviezda je znázornená šesťcípou žltou hviezdou veľkosti ruky, lemovaná čiernou farbou a s nápisom „Jude“ napísaným čiernymi písmenami. Musela sa nosiť na viditeľnom mieste na ľavej strane odevu. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť 19. septembra 1941. Bol to ďalší krok zameraný na odstránenie Židov zo spoločnosti.
• [20]Terezín – koncentračný tábor a geto v Českej republike, neďaleko Prahy, odkiaľ boli Židia premiestňovaní do rôznych vyhladzovacích táborov. Nacisti, ktorí Terezín prezentovali ako „vzorové židovské mesto“, ho využívali na maskovanie vyhladzovania európskych Židov. Vďaka veľkému počtu umelcov, spisovateľov a vedcov uväznených gete tu existoval intenzívny kultúrny život. Keď sa koncom roka 1943 rozšírili informácie o tom, čo sa deje v nacistických táboroch, Nemci sa rozhodli povoliť vyšetrovacej komisii Medzinárodného Červeného kríža návštevu Terezína. V rámci príprav bolo do Auschwitzu deportovaných niekoľko transportov, aby sa znížilo preľudnenie geta. Na oklamanie komisie boli postavené fiktívne obchody, kaviareň, banka, materské školy, škola a kvetinové záhrady.
• [21]V rámci príprav na návštevu medzinárodnej komisie 28. júna 1943 sa mal Terezín premeniť na viac ľudsky a normálne vyzerajúce miesto. Preto boli vydané bezcenné peniaze, tzv. ghettogeld.
• [22]Prodaná nevěsta – opera českého skladateľa Bedřicha Smetanu (1824 – 1884).
• [23]Berman, Karel (1919 – 1995) – český operný spevák a režisér židovského pôvodu.
• [24]Lumpacivagabundus – humorná satira rakúskeho dramatika Johanna Nestroya (1801 – 1862).
• [25]Moravské duety – dielo českého skladateľa Antonína Dvořáka (1841 – 1904).
• [26]Detská opera Brundibár – vznikla v roku 1938 pre súťaž, ktorú vyhlásilo vtedajšie československé ministerstvo školstva a národnej osvety. Skomponoval ju Hans Krása na libreto Adolfa Hoffmeistera. Prvé uvedenie Brundibára – obyvateľmi židovského sirotinca v Prahe – skladateľ nevidel. Bol deportovaný do Terezína. Krátko po ňom bol transportovaný aj Rudolf Freudenfeld, syn riaditeľa sirotinca, ktorý operu s deťmi nacvičoval. Táto opera mala v Terezíne viac ako 50 oficiálnych predstavení. Myšlienka solidarity, kolektívneho boja proti nepriateľovi a víťazstva dobra nad zlom dnes oslovuje ľudí na celom svete. V súčasnosti sa opera hrá na stovkách scén v rôznych kútoch sveta.
• [27]Aby sa predišlo prideľovaniu príliš vysokých čísel zo všeobecného radu veľkému počtu maďarských Židov prichádzajúcich v roku 1944, zaviedli orgány SS v polovici mája 1944 nové poradie čísel. Táto séria, pred ktorou stálo písmeno A, sa začínala číslom 1 a končila sa číslom 20 000. Po dosiahnutí čísla 20 000 bola zavedená nová séria začínajúca sa písmenom B.
• [28]Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937) – bol československý politik a filozof, hlavný zakladateľ prvej Československej republiky. V roku 1900 založil Českú stranu ľudovú, ktorá sa usilovala o českú nezávislosť v rámci rakúsko-uhorskej monarchie, o ochranu menšín a jednotu Čechov a Slovákov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa Masaryk stal prvým prezidentom Československa. Opätovne bol zvolený v rokoch 1920, 1927 a 1934. Medzi prvé kroky jeho vlády patrila rozsiahla pozemková reforma. V citlivých otázkach, ako bolo postavenie menšín, najmä Slovákov a Nemcov, a vzťahy medzi cirkvou a štátom, zastával umiernený kurz. Masaryk odstúpil v roku 1935 a jeho nástupcom sa stal Edvard Beneš, jeho bývalý minister zahraničných vecí.
• [29]Karlove Vary (nem. Karlsbad) – najznámejšie české kúpele, pomenované po českom kráľovi Karlovi IV., ktorý údajne našiel liečivé pramene počas loveckej výpravy v roku 1358. Po stáročia patrili k najobľúbenejším letoviskám kráľovskej rodiny a aristokracie v Európe.
• [30]Pochod smrti – Nemci sa v strachu pred blížiacimi sa spojeneckými vojskami snažili vymazať všetky stopy po koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Často zničili všetko zariadenie tábora a všetkých Židov bez ohľadu na vek alebo pohlavie prinútili ísť na pochod smrti. Tento pochod často nikam neviedol a nemal žiadny konkrétny cieľ. Účastníci pochodu nedostávali jedlo ani vodu a v noci mali zakázané zastaviť sa a odpočívať. Bolo výlučne na dozorcoch, ako budú s väzňami zaobchádzať, či a čo im dajú jesť, taktiež mali v rukách moc nad životom alebo smrťou väzňov. Podmienky počas pochodu boli také kruté, že táto cesta sa skončila smrťou väčšiny účastníkov pochodu.
• [31]//www.jstor.org/stable/4547004.)
• [32]Haas, Hugo (1901 – 1968) – český herec židovského pôvodu, ktorý patrí k najvýznamnejším osobnostiam moderného českého divadla a filmu.
• [33]Terezínska iniciatíva – v roku 1991 sa stretli bývalí väzni rôznych koncentračných táborov a rozhodli sa založiť Terezínsku iniciatívu (TI), ktorej cieľom je pripomínať osudy protektorátnych (Protektorát Čechy a Morava) Židov, pripomínať mŕtvych a dokumentovať históriu terezínskeho geta. V rámci tohto poslania TI vykonáva informačné, dokumentačné, vzdelávacie a edičné aktivity. Finančne podporuje aj exkurzie do Múzea geta Terezín pre české školy.