Irena Wygodzka
Volám sa Eni Wygodzka, rodená Beitnerová. V dokladoch, v občianskom preukaze sa používalo meno Erna, ale moji priatelia aj rodina ma vždy volali Eni. Jeden z mojich bratrancov ma volal Koziula [z poľského slova znamenajúceho koza], pretože som bola akási divoká a neposedná, poskakovala som na jednej nohe.
Rozhovor viedla:
Zuzanna Schnepf
Rok:
2004
Miesto rozhovoru:
Varšava, Poľsko
Eni (Erna, Irena) Wygodzka, rodená Beitnerová, sa narodila v roku 1922 v Magdeburgu. Jej rodičia Herman a Bala Beitnerovci, ktorí pochádzali zo Zaglebia, tam žili krátko po svadbe. Keď mala Eni dva roky, presťahovali sa do Katovíc. Jej starší brat Natan sa narodil v Magdeburgu v roku 1921, a jej ďalšie dve mladšie sestry sa narodili v Katoviciach.
Herman a Bala Beitnerovci neboli príliš nábožensky založení, hoci obaja pochádzali z tradičných židovských rodín. Eni spomína, že to boli pomerne jednoduchí ľudia, nikto v rodine nemal vyššie vzdelanie a v dome neboli takmer žiadne knihy. Jej otec pracoval ako správca nehnuteľností a matka bola ženou v domácnosti. Eni priznáva, že v škole nebola dobrou žiačkou, raz dokonca opakovala ročník - štúdiu sa nevenovala, mala problémy s matematikou a prírodovedou. Jej brat Natan bol v tomto smere jej pravým opakom.
Väčšina rodiny mala sionistické názory, jej otec bol dokonca pokladníkom miestnej Všeobecnej sionistickej organizácie. Obaja Eniini rodičia chceli odísť do Palestíny, avšak nemohli si to dovoliť. Eni taktiež navštevovala sionistickú mládežnícku organizáciu Akiba.
Jeden deň pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa celá rodina pokúsila utiecť na východ, ale po niekoľkých dňoch sa museli vrátiť. Zostali u príbuzných v Sosnovci. Čoskoro sa však Eni a Natan rozhodli odísť na východ - do sovietmi okupovanej časti Poľska. Otec sa tiež rozhodol utiecť ale matka s mladšími dcérami zostala v Sosnovci. Po krátkom pobyte vo Ľvove, odišla Eni do Vilniusu, kde žila v kibuci s priateľmi zo sionistických organizácií. Dúfala, že sa jej podarí ilegálne dostať do Palestíny. Otec a brat zostali v Ľvove. V roku 1940 Natan spáchal samovraždu. Eni sa o tom dozvedela oveľa neskôr a následne sa rozhodla vrátiť k otcovi do Ľvova.
Tretia ríša zanedlho zaútočila na ZSSR a nemecké vojská vstúpili do Ľvova. Došlo k sérii krvavých pogromov a masových vrážd židovského obyvateľstva. Za týchto okolností bol aj Herman Beitner v roku 1941 zavraždený. Eni sa podarilo dostať z ľvovského väzenia a po otcovej smrti sa rozhodla odísť za matkou a sestrami do Sosnovca. Krátko po návrate domov ju v roku 1942 deportovali do tábora nútených prác Oberaltstadt kde pracovala v továrni na výrobu nití. V roku 1943 do toho istého tábora poslali aj jej matku a mladšie sestry. Všetky štyri prežili, ale väčšinu z početného príbuzenstva, ktoré zostalo v będzinsko-sosnovskom gete v Środule, deportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a zavraždili.
Po vojne bola Eni spolu s matkou a sestrami nejaký čas v táboroch pre vysídlené osoby v Rakúsku a Nemecku. Tam sa zoznámila aj so svojím manželom, spisovateľom Stanisławom Wygodzkim. Matka a sestry odišli z Nemecka do Palestíny, ale Eni zostala. Z lásky k manželovi sa vzdala svojich snov o živote v Palestíne a vrátila sa s ním do Poľska. Usadili sa vo Varšave a v 50. rokoch sa tam narodili Enine dve deti: Adam a Ewa. V dôsledku antisemitskej kampane vedenej komunistickými úradmi odišla rodina v roku 1968 do Izraela.
Enine deti si však v Izraeli nenašli svoje miesto a keď vyrástli, emigrovali. Stanisław Wygodzki zomrel v roku 1992. Po jeho smrti žila Eni v Izraeli ešte niekoľko rokov, ale potom sa rozhodla vrátiť do Európy, aby bola bližšie k svojim deťom a vnúčatám. Po pobyte u dcéry vo Francúzsku sa rozhodla vrátiť do Poľska, do Varšavy. Ako sama povedala, k Izraelu, Poľsku ani Francúzsku necítila žiadne puto.